ČO ROBIA DNES? Bývalá strelkyňa Petrovská žije v Bratislave a stala sa mamou na „plný úväzok.“

Prežila neľahkú mladosť, no dnes je dospelá mama na „plný úväzok.“ S florbalom začínala v Trenčíne a na dva roky si vyskúšala aj extraligu žien v drese Pruského, kde sa dočkala vytúženej zlatej medaily. Dnes žije Klaudia Petrovská s priateľom v hlavnom meste a má jeden a pol ročnú dcérku Sofinku.

 

Po futbale prišiel florbal

Nemala dlhú kariéru, pretože k florbalu sa dostala ako trinásťročná a kariéru ukončila po deviatich rokoch. „Začínala som ako asi väčšina a to na základnej škole, v ktorej sme florbal hrávali v rámci telesnej výchovy. Mala som vtedy trinásť rokov. Florbal sa mi od začiatku zapáčil, bolo to niečo nové a mne sa v ňom celkom darilo. Raz ma môj učiteľ telesnej výchovy zobral na tréning do novootvoreného klubu v Trenčíne, kde naberali hráčky pre ženský káder a tam sa to celé začalo,“ spomína Klaudia Petrovská, ktorá sa venovala aj iným športom. „Robila som veľa športov, avšak čomu som sa venovala viac, bol futbal, kde som chvíľu hrávala aj žiacku ligu. Tam ešte boli povolené dievčatá. Taktiež som robila plávanie, kde som dosiahla aj nejaké rekordy školy. Prečo som práve zakotvila pri florbale neviem, rada som v detstve hrávala aj hokej, čo má k florbalu veľmi blízko. Nejakým spôsobom mi ten šport učaroval a už som pri ňom zostala.“

 

Na Trenčín spomína v dobrom, no titul uhrala v Pruskom

Šesť rokov si Klaudia užívala dobrú partiu pod hradom Matúša Čáka. „Florbal mi dal veľmi veľa nových skúseností, priateľstiev, veľkú dávku sebazaprenia. Uvedomila som si, že ak chce človek niečo dosiahnuť, musí pre to aj veľa obetovať. Veľa sme cestovali v rámci Slovenska a neskôr aj do zahraničia, čo by sa mi bez tohto športu asi tak skoro nepodarilo. Možno som prišla o voľné chvíle a víkendy, ktoré mali moji rovesníci, ale vôbec to neľutujem a nič z toho by som nemenila. Na Trenčín mám veľmi pekné spomienky, pôsobila som tam šesť rokov. Nepatrili sme síce k tým top favoritom súťaže, ale neraz sme vedeli potrápiť aj silnejších súperov. Na ihrisku aj mimo neho, sme boli super partia, boli sme unikátne hlavne našimi dresmi so sukničkami, čo bola taká rarita v ženskej extralige.“
Prišla možnosť prestúpiť, čo bolo spojené aj s udržaním si reprezentačného dresu, pretože bolo potrebné aby Klaudia udržiavala a rozvíjala v extralige svoje kvality. „Ku koncu kariéry som ešte dva roky pôsobila v klube ŠK 98 Pruské, kde som si splnila svoj sen a získala majstrovský titul a stala sa vtedy aj najlepšou hráčkou tímu, čo bolo pre mňa vtedy to najviac,“ vysvetľuje a k pôsobeniu v slovenskej reprezentácii dodáva: „Bola to pre mňa obrovská skúsenosť, vidieť vo svete tie top tímy a hráčky. Zažiť si na vlastnej koži ten svetový florbal. Boli sme vtedy ešte veľmi mladý a neskúsený tím, takže sme naberali cenné skúsenosti. Z Dánska si pamätám, ako sme chodili večer na drevo, aby sme si zakúrili v krbe, boli to aj milé a neflorbalové spomienky.“

 

Považie vymenila za Bratislavu

Človek nikdy nevie kam ho v živote cesty zavedú a možno ani Petrovská pred niekoľkými rokmi ani len netušila, že raz bude bývať a žiť v hlavnom meste. „Momentálne žijem s rodinkou v Bratislave a som mamou na „plný úväzok“ mojej malej 1,5 ročnej Sofii, čo si taktiež užívam. Pri športe som ale ostala, rekreačne si chodím zabehať, zabicyklovať a teraz v zime napríklad aj otužovať.“
Na florbal jej momentálne nezostáva čas, no úplne naň nezanevrela. „Florbal sledujem len sporadicky a priznám sa, že veľmi nie, ale ak sú majstrovstvá sveta, tak tie si vždy rada pozriem a držím naším babám palce. Sem tam sa stretnem s niektorými bývalými spoluhráčkami, či už na seba narazíme niekde v meste, alebo si napíšeme na facebooku, v poslednom čase je to aj skôr o tých deťoch, čo je asi pochopiteľné,“ ukončila náš rozhovor Petrovská.



Odoberajte newsletter