ČO ROBIA DNES? Krchňák spomína na skvelú partiu v Dragonse, ale aj ako prišiel o šampionát

 

Čas beží rýchlo a napriek tomu, že florbal má za sebou štvrťstoročnú históriu, postupne sa medzi nami objavuje čoraz viac bývalých hráčov, ktorí sa mu venovali. Práve im venujeme v niekoľkých príspevkoch priestor na spomienky a taktiež pre poznanie histórie mladými nádejami, ktoré nemali možnosť týchto priekopníkov stretnúť. Prvým z nich je bývalý slovenský reprezentant a hráč bratislavského ŠK Dragons Ružinov Marek Krchňák.

 

K hokejbalu pridal florbal

 

Začínal s hokejbalom a do florbalu prešiel prakticky od začiatku jeho aktívnej prevádzky, ktorá sa datuje na rok 2001. „Hokejbal som hrával na sídlisku s chalanmi od malička, odkedy som vedel držať hokejku. Keďže od 14-tich rokov sme to hrávali súťažne a v Petržalke vznikla 1. juniorská registrovaná súťaž, tak prišla aj motivácia a silný vzťah s týmto športom. A od hokejbalu už nebol veľký krok k florbalu, tak ako je to dnes z hokeja k hokejbalu. Priviedol ma k nemu Jaroslav Melíšek, veľmi dobre známy z hokejbalového prostredia, no môžem povedať, že hneď v prvom momente mi ten šport učaroval, keďže som mu zostal verný až dodnes, samozrejme stále som sa venoval aj hokejbalu,“ začal svoje zaujímavé rozprávanie Marek Krchňák a vzápätí dodal: „Na florbalové časy v Dragonse si vždy spomínam len pozitívne, nakoľko je to jediný klub, za ktorý som hrával. Vlastne sme ho s chlapcami a samozrejme Danielom Grancom a Miroslavom Hýlekom zakladali a budovali v organizovanej forme. Pre mňa to boli najkrajšie športové časy, ktoré som vo florbale zažil. Vlastne som videl a bol pri tom, ako florbal na Slovensku rastie od samých základov, až dodnes, a je to veru veľmi dlhá cesta. Ubehlo už 20 rokov...“

 

Aj s pomalšou spiatočkou pomohol reprezentácii

 

Marek mal možno šťastie v období, v ktorom začínal, pretože možno aj nižší počet členskej základne a s tým spojená nižšia konkurencia spôsobili, že sa dostal do reprezentácie. Nestratil sa však. Odohral svetový šampionát kategórie C, ktorý sa v roku 2004 odohral v španielskom Madride, kde strelil aj dva góly. Taktiež sa zúčastnil v roku 2009 medzinárodného turnaja, kde taktiež dvakrát skóroval. „Podarilo sa mi zopárkrát nastúpiť v drese slovenskej reprezentácie, možno aj preto, že nás florbalistov bolo v tom čase veľmi málo. Dnes by som už nosil len tým mladým vodu na striedačku... Rozdiely sú dnes obrovské. Nasadenie, kvalita hráčov, palicové zručnosti sú v súčasnosti úplne inde. Nedá sa to ani odstupňovať na rovnici, nakoľko, tento šport bol u nás v plienkach. Ako však rástla základňa, spolu s ňou rástla kvalita hráčov. Mňa ale veľmi teší, že som s partiou perfektných ľudí a výborných športovcov mohol byť pri tom a troška pomôcť florbalu do podoby, v ktorej ho máme dnes.“

 

Florbal je dynamický šport a je v ňom potrebná rýchlosť. „Moje nohy nemali spiatočku, v hokejbale ma to tiež ťahalo len dopredu, bolo to identické, no vo florbale som už musel zamakať aj na spiatočke, nakoľko hra bola rýchla, nehrávalo sa na modré čiary, plávajúcu červenú, ihrisko veľké a loptička ešte rýchlejšia. Najväčšou motiváciou dopredu boli góly a rovnako ako v hokejbale, aj vo florbale sme prahli po víťazstvách. Úspech bol odmenou v oboch športoch,“ spomína Krchňák.

 

V Dragonse sa na jeho góly spoliehali

 

Jeho spoluhráči vedeli, že musia občas za neho zaskočiť v obrane, no taktiež vedeli, že číha na správnych miestach, odkiaľ sa po dobrej prihrávke dokáže strelecky presadiť. V sezóne 2009/2010 dokonca vo štvrtom finálovom zápase extraligy proti Florku Košice rozhodol gólom v predĺžení o zisku majstrovského titulu pre Dragons Ružinov. „Darilo sa mi rozhodovať ligové zápasy, ale myslím, že to boli práve spoluhráči, ktroí ma vždy videli v tej správnej pozícii, z ktorej som mohol skórovať. Góly som strieľal ale v nahrávkach som až toľko nevynikal...“

 

Najlepšie si rozumel s loptičkou

 

Na otázku s kým si Marek na ihrisku rozumel najlepšie pohotovo a vtipne odpovedal: „Najlepšie som si rozumel s loptičkou. Ale myslím, že po ľudskej stránke so všetkými. Nie je možné vypichnúť jednotlivcov, keďže je to kolektívny šport, ale rád spomínam na partiu okolo prvého Fína v slovenskom florbale, ktorým bol  Seppo Lattu. Bol mojim dôverným nahrávačom a po jeho milimetrových nahrávkach padali víťazné góly. Mám však veľmi rád všetkých chalanov, s ktorými som sa na florbalových palubovkách stretol, a ktorým búchalo srdce za Dragons. Boli to krásne florbalové roky. Nesmiem zabudnúť ani na „otca“ florbalu Dana Graneca a Mira Hýleka, ktorí boli zakladateľmi klubu Dragons,“ spomína strelec žlto-čiernych, ktorý nosieval jediné číslo na drese a to 21. „V hokejbale som dostal svoj prvý dres s číslom 21, tak mi to zostalo, ale pamätám si, že počas hokejbalového obdobia som pozorne sledoval slovenský hokej a klub Slovan, kde vtedy hrával Zdenko Cíger a mal práve toto číslo na drese. Tiež mu to tam celkom padalo a mal dobrý ťah na bránu s excelentným zakončením. Vo florbale som používal len číslo 21 a ťahá sa so mnou doteraz. Chcel by som mať ešte 21 rokov...“

 

Nevyhýbali sa mu zranenia, no od jedu zlomil dve hokejky ako zápalky

 

Športová kariéra prináša aj nepríjemné spomienky, či skúsenosti. Tie neobišli ani dnes už 38-ročného útočníka. „Za najhoršie momenty kariéry považujem skutočnosť, že približne každé 2 až 3 roky som sa stretol so zranením kolena, ktoré ma vždy vyradilo na dlhú dobu z florbalového života a to bola pre mňa totálna katastrofa, nakoľko som florbalom žil od pondelka rána, do nedeľného večera. Vždy som bol ale schopný vrátiť sa a dostať sa na úroveň pred zranením,“ prezrádza človek, ktorý sa občas vedel aj poriadne napaprčiť. „Aj dnes ma ešte trochu mrzí jedna udalosť, na ktorú si spomínam. Florbal je kontaktný šport a za moju kariéru som zlomil iba dve hokejky v priebehu pol hodiny ako zápalky, a to nad našimi vtedajšími trénermi Marošom Grancom a Vladom Čechovičom. Po nepodarenom ligovom tripe, myslím v Košiciach, sme so spoluhráčmi dostávali na pondelkovom tréningu dudky a samozrejme sa týkali aj mňa. Kto ma pozná vie, že tiež mi vie krv v žilách troška zovrieť a vtedy vyvrela ako sopka. Jednu hokejku som zlomil na kolene a druhú hneď po nej na mantineli, dodnes si na to spomínam, lebo týmto som si zavrel dvere do reprezentácie a účasť na majstrovstvách sveta skupiny C, ktoré sa po prvý raz konali v Bratislave. To ma dodnes mrzí, ale zároveň to bol trest a dnes sa na tom smejem.“

 

Úplne najradšej však spomína na zisk druhého majstrovského titulu v sezóne 2009/2010. „Tešil som sa z každého víťazstva, tréningov, kde bolo kopec perfektných ľudí a úsmevných príhod a stráveného spoločného času. Keď sa zodpovedne makalo, tak Dragons vyhral slovenskú extraligu a množstvo medailí. A myslím, že predsa len mám gól, na ktorý som pyšný. Vyhrali sme extraligu v Košiciach proti Florku a strelil som v predĺžení víťazný zásah takmer z polovice ihriska po nahrávke Lukáša Glonca. Môžem povedať, že Dragons bola najlepšia partia a skupina ľudí, ktorá pomohla posunúť florbal tam, kde dnes je.“

 

Venuje sa rodine, práci a Legendárnej lige

 

Čas letí a roky nezastavíš. Každý sa postupom času usadí, čo sa z dlhodobého hľadiska podarilo aj Krchňákovi. „Naplno sa venujem rodine a práci, čo sa týka profesie, zostal som pri športe. Pracujem v predajni so športovými potrebami zameranými na tenis a badminton, takže si môžem povedať, že v kruhu športovcov sa pohybujem celý život, no a samozrejme pokiaľ práve nemám nejaký problém s pohybovým aparátom, tak si idem zahrať so stabilnou kostrou Dragonsu Legendárnu ligu vo florbale v Stupave, takže florbal na celý život. Mám ale priateľku a s ňou štvorročného syna Jakubka, ktorého sa spoločne snažíme viesť k športu. Priateľka je totiž bývalá plavkyňa, takže snáď niečo zdedil, uvidíme v budúcnosti,“ uzavrel rozhovor skúsený harcovník.



Odoberajte newsletter