ČO ROBIA DNES? Lucia Jelínková je vzorom mnohých talentov, do funkcie skvelej kapitánky „repre“ však postupne dozrela

Slovko stálica by presne sedelo na kapitánku a dlhoročnú slovenskú reprezentantku Luciu Jelínkovú, rodenú Košturiakovú. Prakticky od začiatku písania histórie extraligy bola v reprezentačných výberoch junioriek a žien. Bola aj prvou priekopníčkou, ktorá zažila ako chutí florbal v zahraničí a hrávala u viacnásobného majstra Čiech v Herbadente Praha. Taktiež zažila sezónu v krajine tisícich jazier vo Fínsku a ešte len pred nedávnom ukončila svoju bohatú kariéru. Florbal jej dal aj manžela a z pohľadu práce si vyskúšala aj život v čínskom Šanghaji.

Športovala s chalanmi na ulici

Nie je ulica ako ulica a taktiež sú veľké rozdiely medzi mestom a dedinou a obdobím z minulosti a súčasnosti. „Vyrastala som na dedine a všetok voľný čas som trávila chlapcami na ulici s hokejkou alebo na ihrisku s futbalovou loptou. Bola som vtedy jediné dievča v rodine a logicky som teda trávila čas s bratom a bratrancami. Brat začal hrať postupne hokej aj futbal, ale dievča tréneri vziať nechceli... Ženský hokej v Žiline nebol a tak som nakoniec skončila v ženskom futbalovom tíme. Na florbal som narazila, keď mi na nejaký čas doktor zakázal futbal. Mala som asi štrnásť rokov, približne ďalšie štyri roky som hrala oba športy, ale napokon som sa po maturite rozhodla pre florbal,“ načrela do svojich spomienok Lucia Jelínková a dodala: „Florbal mi dal veľa zážitkov, skúseností, kamarátov a samozrejme manžela, ale vzal mi veľa času s rodinou, spolužiakmi, kolegami. Tú cenu si uvedomujem až teraz po rokoch. Posledných desať rokov padol prakticky všetok voľný čas na florbal.“

Myslela si, že vie všetko, no vraj nevedela nič...

Historicky prvý ročník extraligy začínala v drese Slovenska do 19 rokov, pretože Žilina, kde neskôr vyrastala, nemala družstvo v súťaži. Vznikol však klub ŠK Juventa Žilina a „Lulu“ ako ju všetci prezývajú, to rozbalila naplno! „Bolo to obdobie, kedy som si myslela, že viem všetko a nevedela som nič. Úplné začiatky ženského florbalu nielen v Žiline, ale aj na Slovensku. Podmienky boli občas šialené, ale my sme mali fantastickú partiu, skvelého trénera, týmto pozdravujem Maja Chlebanu, ktorý aktuálne trénuje Kysucké Nové Mesto, a užívali sme si nielen každý zápas, ale aj tréning. Asi hlavne vďaka tomuto tímu som nakoniec dala prednosť florbalu pred futbalom,“ prezrádza rodáčka z Varína.
Poctivá práca priniesla ovocie a Lucia bola prvou florbalovou legionárkou, ktorá prestúpila do zahraničia. Bol to český majster Herbadent Praha. Presadiť sa v krajine, ktorá patrí do svetovej TOP 4 veru nebolo jednoduché. „Nepovedala by som, že oveľa, ale náročnejšie to samozrejme bolo. Na Slovensku som mala pocit, že som hotová florbalistka, ale vtedajší český majster ma dokonale vyviedol z omylu. V tej dobe to bol tím, ktorý absolútne nemal konkurenciu. Celé dve sezóny sme nestratili ani bod a ja som musela každý rok bojovať o miesto v zostave. Nebola som zvyknutá musieť neustále niečo dokazovať, začala som brať florbal vážne, niekedy možno až príliš."

Na Fínsko nerada spomína

Prišla ďalšia výzva, ktorou bola možnosť zahrať si vo Fínsku. „Popravde z toho mám dodnes zmiešané pocity. Prioritou vtedy bola škola – bola som v poslednom ročníku magisterského štúdia a chcela som všetko stihnúť tak, aby som štúdium nemusela predlžovať. Takže jeden semester Erasmus vo Fínsku a druhý diplomová práca v Prahe. Od začiatku teda bolo jasne dané, že s tímom strávim iba polovicu sezóny. Bola som navyše po pomerne vážnom zranení, takže to celé po florbalovej stránke nebolo ideálne. Pre mňa to nakoniec bola skôr životná skúsenosť, za ktorú som rada. Po florbalovej stránke sa tým ale príliš nechválim...,“ vysvetľuje skvelá kapitánka reprezentácie. „Reprezentácia pre mňa znamenala predovšetkým skvelý kolektív a veľký cieľ ukázať, že aj taká neflorbalová krajina akou je Slovensko, môže potrápiť top štvorku. Myslím, že základom udržania si pozície kapitánky bolo, že o túto pozíciu nikdy nikto iný neprejavil záujem. A či som bola vždy dobrou kapitánkou? Aspoň zo začiatku určite nie. Ale ako jedna z mála som ovládala angličtinu na takej úrovni, aby som mohla komunikovať s rozhodcami a novinármi. A potom po rokoch už si na mňa asi všetci zvykli a nechcelo sa im to meniť. Alebo som do tej pozície nakoniec predsa len dozrela,“ hovorí s jej typickým úškrnom.

Majú v tom „prsty“ Klapitovci!

Pracovný život ju časom zavial až do ďalekého Šanghaja. „V čínskom Šanghaji stále žijem. Covid to celé trošku skomplikoval a zostali sme tu tak trošku uväznení. Čína nastavila pomerne prísne pravidlá pre vycestovanie zo a naspäť do zeme, takže s prípadným návratom stále vyčkávame. Šanghaj je obrovské mesto, čo predstavuje približne 24 miliónov obyvateľov, takže je to pre mňa samozrejme obrovská životná skúsenosť. Stretnete tu kopec zaujímavých ľudí, vypočujete neobvyklé životné príbehy, rozšírite si obzory.“
V Číne nie je Lucia sama, pretože pred časom jej florbal dal manžela Jana. „Oficiálne nás asi zoznámil Peter Klapita, s ktorým som chodila na strednú školu a ktorý si, zhodou okolností, sadol do lavice na vysokej škole práve s mojim budúcim manželom. Ukazuje to asi na to, aký je ten florbalový svet malý. Kapitánsku pásku, potom čo si ma manžel odviezol do Číny, po mne totiž prevzala práve Peťova sestra Katka,“ zamýšľa sa nad prepojením života Jelínková.

V Šanghaji trénuje a hráva futbal

Nie každý kvalitný športovec môže byť aj dobrým trénerom. Rovnako platí, že nie každého športovca po skončení kariéry zaujíma trénerská činnosť. „Extrémne ma to nikdy nelákalo, ale zhodou okolností som sa k trénovaniu dostala práve tu v Šanghaji. Trénujem deti na jednej medzinárodnej škole a väčšinou ma to aj baví. Je to skôr taká voľnočasová aktivita. Na plný úväzok si to asi neviem predstaviť. V súčasnosti mám florbal zakázaný. Prejavili sa u mňa vyhreznuté platničky a doktori mi pohrozili operáciou. Hrám teda opäť futbal za miestny medzinárodný ženský tím. Florbal samozrejme sledujem aj keď je to, vzhľadom k časovému posunu, väčšinou skôr zo záznamu. Udržiavanie kontaktov je na diaľku taktiež zložité, ja navyše príliš času na sociálnych sieťach netrávim. S mnohými bývalými spoluhráčkami a trénermi si ale samozrejme občas zavolám alebo napíšem. Je pravda, že to najcennejšie čo mi z florbalu ostalo, sú skvelí ľudia, ktorých som mala možnosť spoznať. Dúfam, že sa situácia čoskoro uvoľní a budeme sa môcť opäť vidieť aj osobne,“ vyslovila želanie dnes už bývalá skvelá reprezentantka Slovenska, ktorá podľa štatistík odohrala 107 oficiálnych zápasov v drese s dvojkrížom na hrudi.