Denisa Ferenčíková: „Čo si človek odmaká na tréningu, sa mu vráti na ihrisku.“

S florbalovou kariérou začínala sympatická a skromná Oravčanka Denisa Ferenčíková v Tvrdošíne. Pôsobila však aj v Seredi či Juvente Žilina, no časom prišla ponuka z Čiech, na ktorú prikývla a stala sa jednou z ďalších Sloveniek, ktorá pôsobila v zahraničí. Bola a je verná družstvu najvyššej českej súťaže 1. SC Vítkovice, no vyskúšala si aj sezónu vo fínskom Classic Tampere. Neskôr sa opäť vrátila do Vítkovic, kde pôsobí dodnes. Má bohaté skúsenosti v reprezentačnom drese Slovenska a včerajší súboj s Poľskom bol pre ňu rozlúčkový. Je najvyšší čas na rozhovor s dvojnásobnou Florbalistkou roka (2019 a 2020) nielen o jej kariére, ale aj o novej generácii hráčok slovenského florbalu.

 

Ak by si mala sama za seba zhodnotiť svoju reprezentačnú kariéru tak aká bola podľa teba?

„Určite bola dlhá a aj celkom úspešná. Keď sa na to pozriem, tak sme začínali niekde na 14. mieste a dostali sme sa až na 5. miesto na svete. Zažila som postup do lepšej výkonnostnej skupiny a aj domáce MS. Chýbala tomu už len medaila, ale od tej máme v tejto dobe ešte veľmi ďaleko.“

 

Vo svojom poslednom zápase s Poľkami si nepríjemne spadla. Nedávno si spomínala, že sa ti počas kariéry vyhýbali zranenia. Čo si si v tom momente pomyslela?

„Našťastie to bol len ľahký výron, ktorý mi umožnil pokračovať v zápase. Ale moja prvá myšlienka, ako som pocítila bolesť, bola tá, že ten zápas určite dohrám, aj keby som mala tú nohu zlomenú.“

 

Mala si nejaký špeciálny recept na to, ako sa vyhýbať vážnym zraneniam? Životospráva, špeciálne cviky, alebo niečo podobné, lebo o opatrnom hraní sa asi nedá hovoriť?

„Je to jedno s druhým. Keď som bola mladá, tak som veľmi neriešila strečing, jedlo a podobne, ale ako sa ten šport vyvíjal, tak aj ja som sa posúvala. Teraz bez správnej životosprávy, strečingu, zdravej stravy a posilňovne, by som nemohla fungovať.“

 

Počas reprezentačnej kariéry si mala určite veľké množstvo zážitkov. Na čo tak najviac spomínaš?

„Najviac budem spomínať na super kolektívy, s ktorými vždy bola sranda, niektoré hlášky zo zrazov a porád sú doslova legendárne. Samozrejme na začiatku sme nemali ani ideálne podmienky a keď si spomeniem ako sme spali v jednej izbe dvanásť dievčat, varili si jedlo po zápasoch, alebo ako sme spali v bunkroch, tak teraz sa už na tom smejem. Myslím, že som si prešla fakt všetkým a budem rada na to spomínať.“

 

Vravíš, že si si prešla všetkým. Ako by si zhodnotila podmienky a starostlivosť o reprezentantky dnes? Čo všetko sa zmenilo?

„Dnes je už starostlivosť na veľmi dobrej úrovni. Všetko začalo fungovať tak, ako by v reprezentácii malo fungovať, čiže určite vládne spokojnosť.“

 

Na klubovej úrovni ale nekončíš, chceš sa florbalu ešte aktívne venovať?

„Túto už rozbehnutú sezónu určite dohrám a potom uvidím čo ďalej, či budem pokračovať alebo s aktívnou kariérou úplne skončím.“

 

Premýšľala si nad tým, že keď skončíš kariéru, či sa nejakou formou florbalu budeš venovať a keď tak akým spôsobom?

„Samozrejme, že nad tým uvažujem, ale zatiaľ veľmi neviem, kde sa budem chcieť uplatniť. Moje myšlienky sú zatiaľ len hráčske, chcem vyhrať titul a uspieť na Champions cupe.“

 

V akom svetle vidíš perspektívu dnešnej novej generácie hráčok v reprezentácii?

„Určite máme niekoľko talentov, ktoré to môžu vo florbale dotiahnuť ďaleko, ale zatiaľ ich nie je veľa. Chýba systematická a pravidelná práca výchovy mladých hráčok a vyššia konkurencia v kluboch a taktiež chuť sa zlepšovať. A len systematickou prácou v kluboch sa môžme stále viac približovať k svetovej TOP 4. Som zástankyňou toho, že to čo si človek odmaká na tréningu, sa mu vráti na ihrisku. Tohto hesla by sa mali hráčky držať a potom sa o budúcnosť ženskej reprezentácie nebojím!“



Odoberajte newsletter