Dušan Ďuríček: „Na tréningu hokejbalu ani radšej nehráme, aby sme sa neunavili...“

V poslednom čase je tréner ženského a dievčenských tímov FBK Harvard Partizánske a taktiež kouč celoštátneho výberu starších a mladších žiačok Dušan Ďuríček v kurze. Počas predchádzajúceho víkendu dokázal, že aj keď mu tiahne na štyridsiatku, stále je aktívnym športovcom. So svojimi kamarátmi si bol zahrať turnaj v hokejbale a v Bošanoch sa spoločne prepracovali až do finále. Napokon to bolo druhé miesto a niekoľko zdravotných šrámov, no kopec zážitkov a spokojnosť.

Ako dlho sa venuješ hokejbalu?

„Hokejbal som hrával už ako chlapec vedľa bytovky s kamarátmi a ako 16-ročný mestskú ligu v Partizánskom a potom aj za výber Partizánskeho v Topoľčianskej lige. Takže hokejbalu som sa venoval od mala, len sme to tak zrejme nevolali. V tom veku to bol hokej s loptičkou.“

Ako často si chodievaš zahrať?

„Asi posledné štyri roky je to tak, že si ideme na hodinu zastrieľať na bránku štvrtok večer, pred turnajom. Ani radšej nehráme, aby sme sa neunavili... Napríklad pred rokom, deň pred turnajom som zistil, keď sme si šli strieľať, že nemám s čím, lebo som hokejky nenašiel. Tak som si požičal na turnaj od mojej zverenkyne Tamary Dobošovej, ktorá hráva aj ľadový hokej.“

Teraz ste sa zúčastnili turnaja Winners Summer Cup a takmer ste ho vyhrali. O čom bolo toto podujatie?

„Áno, je to trochu neuveriteľné aj pre nás. Po minulom roku, kedy sme v silnej konkurencii skončili tretí, som si myslel, že to bolo tak trochu šťastie vo výbere súperov, náhoda, že aj v takom veku a hlavne, že sa hokejbalu 80% družstva už vôbec nevenuje a nehrá aktívne, sme zápas od zápasu postupovali a tretie miesto bolo ozaj neuveriteľné v konkurencii 24 družstiev. Asi to ale nie je náhoda, pretože sme srdciari a za tento klub alebo družstvo sa dokáže obetovať každý jeden z nás a v tomto veku, keď nám ťahá väčšine na 40-ku. Tento rok sme to posunuli ešte ďalej a v siedmich zápasoch sme inkasovali iba sedem gólov. Finále skončilo tiež len 0:1 a proti nám stáli mladí, stále aktívni a trénovaní hráči, ale my sme aj tak síce už boli oslabení, ubolení, ale stále sme chceli nechať na tom ihrisku všetko. Je to o tej partii. Tešíme sa, že sa aspoň raz za rok stretneme, keďže sme porozliezaní a máme svoje rodiny a pokecáme a dáme večer pivo.“

Dosiahol si niekedy v hokejbale nejaké úspechy?

„S Harvardom som odohral ligu v Partizánskom, Piešťanoch, Trenčíne a v Nitre. Pravidelne sme sa zúčastňovali množstva turnajov, ale najväčšie moje úspechy prišli, keď som začal trénovať mládež. Ročníky 94, 95, 96 vyhrávali čo sa dalo. Teraz hrajú na turnaji proti mne a musím povedať, že sú voči mne veľmi slušní a rád s nimi spomínam na ten čas, keď hrali za náš klub.“

Ty si bol spätý aj s hádzanou. Ako dlho a v akej forme si sa jej venoval a prečo si s tým skončil?

„To boli tiež pekné roky môjho života, ktoré dosť ovplyvnili to, čomu sa dnes venujem. Ako 18-ročný som začal robiť vedúceho družstva pri žiačkach v hádzanárskom klube v Partizánskom, za ktoré hrala moja sestra Lenka. Bol to tiež výborný ročník dievčat, ktoré trénovali výborné trénerky a mne sa táto práca kouča veľmi zapáčila a robím ju dodnes. Len teda v inom športe. Možno preto ma to takmer po 15-tich rokoch pri chlapcoch začalo ťahať viac k tej práci s dievčatami.“

V čom je podľa teba podstatný rozdiel v trénovaní chlapcov a dievčat?

„Neviem či len ja mám šťastie na také dievčatá, ale sú ctižiadostivejšie v tréningovom procese ako chlapci. Sú komplikovanejšie povahy a ku každej treba pristupovať inak. Skôr je to o psychológii ako o trénovaní. Ale baví ma to.“

Ako si bol na tom po streleckej stránke v minulosti a ako si na tom teraz?

„Teraz som už tri roky na sucho... Je to ťažšie, ale som rád za každú strelu na bránku. Dôležité je, že keď nejde mne, ide niekomu druhému a to je základ kolektívneho športu.“

Máš po turnaji nejaké šrámy čo do športu chlapov patri. To si vždy tak doriadený a pripisuješ to zvyšujúcemu sa veku alebo slabšej kondícii či kratším rozcvičkám?

„Tak ja sa snažím aspoň ako tak sa držať trochu v pohybe, keď mi to čas dovolí a šport ma stále baví nielen v televízii, ale samozrejme, že keď to preženiem, tak sa z toho aj dlhšie liečim, ako napríklad aj po tomto turnaji v Bošanoch...“

Fotogaléria