FLORBALOVÍ BÚRLIVÁCI: Roland Bluska: „Radšej krotím nadšených bláznov, ako presviedčam nemé tváre.“

Vo florbalovom prostredí sa pohybuje od roku 2003 a ešte stále je aktívnym hráčom, rozhodcom a trénerom. Pri akejkoľvek z týchto činností je ho však v športovej hale vždy počuť. Podľa slov Rolanda Blusku sa mu občas stalo, že doslova prekričal sám seba a nikto mu nerozumel, čo vlastne hovorí. Stal sa však florbalovým majstrom Slovenska, bol slovenským reprezentantom a taktiež aj trénerom roka. Zrejme bývajú impulzívni búrliváci o niečo úspešnejší, než prehnaní „kľuďasi“.

Florbalu dal telo aj dušu

Začínal ako hráč a len postupne prenikol do rodiny rozhodcov a časom aj trénerov. „V roku 2003 som prvý krát prišiel na tréning FBC Dragons Ružinov. Od piatich rokov som hrával hokej a od roku 2001 až doteraz hrávam aj Inline hokejovú ligu,“ prezrádza Roland Bluska, ktorý sa charakterizoval slovami: „Myslím, že tí čo ma poznajú tak vedia, že som zanietenec a florbalu som prepadol telom aj dušou. Svoje pocity som dával vždy najavo a to u mnohých zanechalo určitý dojem. U tých, ktorí ma poznajú ako rozhodcu, určite o niečo horší... U tých, ktorí ma poznajú aj ako hráča verím, že lepší... Ale myslím, že túžba po víťazstve mi bola ako hráčovi a trénerovi vždy najviac vlastná. A ako rozhodcovi mi vždy záležalo na tom, aby sa na ihrisku hral florbal. Ak tam bolo niečo, čo do hry nepatrí, dal som to svojim správaním impulzívne najavo.“

Ten pocit, keď spoluhráč spáli tutovku

Vo florbale je „Rolo“ ako ho všetci prezývajú, stále aktívnym hráčom, trénerom aj rozhodcom. „Najnáročnejšia pozícia je pre mňa určite rola rozhodcu. Pri tom je na človeka tlak zo strany každého účastníka zápasu a po písknutí do píšťalky aj každého diváka. Kedysi boli rozhodcovia súčasne aj lekármi, usporiadateľmi a učiteľmi. Museli sme hráčov učiť pravidlá, bohužiaľ, často až počas zápasu. Vysvetľovať im pravidlá počas cesty k trestnej lavici či počas ich pobytu na nej. Dodržiavanie pravidiel nikdy nezaujímalo chlapcov, ktorí si prišli zahrať jeden zápas za sezónu, lebo ich kamaráti zavolali, niekedy aj priamo z krčmy... Ale rozhodca s takým hráčom mal robotu celý zápas. A ak mu ten pobyt skrátil, tak mal zasa robotu s tým družstvom. Takže tam už nebolo veľa síl na neutrálny výraz tváre a pokojné gestá. Ale vždy ma bude najviac baviť hrať. Ten pocit, keď sa podarí prihrávka presne na gól, a spoluhráč to z malého bránkoviska s pokojom pošle do steny na konci haly, sa ničomu nevyrovná,“ hovorí s úškrnom na tvári.

Emócie skrotiť nedokáže

Svoje emócie Bluska síce nedokáže skrotiť, no myslí si, že vnáša do kabíny potrebnú energiu. „Bohužiaľ, tie emócie, ktoré v sebe na lavičke počas zápasov mám, nedokážem skrotiť ako Filip Pešán. Ide mi iba o to, aby sme vyhrali, dali gól, alebo neinkasovali. Vtedy idú ohľady bokom. Myslím, že pre mužstvá, ktoré som ako tréner viedol, si na to zvykli a vnášalo to energiu do kabíny a taktiež na striedačku. Zlé bolo, keď som prekričal aj sám seba a nikto nerozumel čo hovorím...“
Iná úloha je byť hráčom, odlišná trénerom alebo rozhodcom. „Ako hráč musím rešpektovať pravidlá, trénera, rozhodcu a súpera, ale môžem to urobiť tak, aby to pomohlo mužstvu. V roli trénera sú tie možnosti obmedzené a chýba mi tam priama interakcia s hrou. Ako rozhodca som bol veľmi obmedzený protokolom, pričom hráči to dokážu úžasne zneužívať. A ak rozhodca aj v súlade s pravidlami potrestá hráča, zvyšných devätnásť mu nikdy nedá za pravdu. A tu vzniká najväčší rozdiel medzi správaním sa rozhodcu a hráča. Hráč sa môže správať akokoľvek, ale rozhodca sa musí správať.“

Dotiahol to na trénera roka

Keďže si už za tých takmer osemnásť rokov niečo vo florbale „odkrútil“, určite má aj množstvo zaujímavých spomienok. „Ako hráč najradšej spomínam na tituly s FBC Dragons a na halu na Jégého ulici v Bratislave. S jej demoláciou sa začala aj demolácia úspechov tohto klubu... Asi nikdy nezabudnem na kvalifikáciu pohára majstrov, ktorú som hral za HKL –MJM Petržalka v dánskom Aalborgu. A už opisované kvalifikácie v Madride v drese slovenskej reprezentácie. Tam sa budovala identita slovenského florbalu. Ako trénera ma tešil každý vyhratý zápas a extraligová medaila s Tsunami Záhorská Bystrica. Ale hlavne to, že si ma kluby Tsunami alebo Lido, boli ochotní vziať za trénera. Ako rozhodcu ma teší to, že mi väčšina mojich rozhodcovských kolegov povedala, že sú radi, že so mnou mohli pískať ten zápas. A tiež skutočnosť, že mi raz na turnaji v bare nejaký opitý chalan povedal, že to robím dobre. Lebo triezvy vám pravdu nikto nepovie...,“ nasledoval smiech.
V sezóne 2018/19 bol však Roland Bluska poctený ocenením Tréner roka, čo si cení. „Toto ocenenie ma veľmi potešilo a vážim si ho doteraz. Bol to pre mňa pozitívny impulz aj v tom, že ma slovenský florbal vníma komplexne ako človeka kladne, aj keď vtedy výsledok nebol hodnotený medailou. Zároveň som si začal uvedomovať, že sa na mňa a na moju prácu niekto pozerá.“

Kouč, ktorý vrieska hlúposti, škodí družstvu

Keďže je sám považovaný za horkokrvného človeka, celkom určite sa vie vžiť do podobne búrlivých trénerov, či hráčov. „Prehnane búrlivý tréner môže byť z viacerých dôvodov. Možno to mužstvo potrebuje, alebo to potrebuje daná situácia. Zlé je však, ak je búrlivý tréner, ale rozpráva hlúposti, ktoré družstvu nepomáhajú, alebo ešte horšie, škodia mu, prípadne porušuje pravidlá. Vtedy ako rozhodca najprv žasnem a potom ľutujem to družstvo. Ja som určite veľmi búrlivý, ale nebojím sa povedať, že vždy rozprávam, priam vrieskam k veci. Horkokrvných hráčov mám veľmi rád. Určite radšej ako introvertov, nebodaj takých, ktorí si iba niečo myslia a aj tak si robia svoje. Radšej krotím nadšených bláznov, ako presviedčam nemé tváre,“ uzavrel Bluska.