FLORBALOVÍ SÚRODENCI: Bratia Dudovičovci majú viacero spoločných záujmov a navzájom sa podporujú

Azda najznámejšou florbalovou súrodeneckou trojicou na Slovensku sú bratia Juraj, Peter a Michal Dudovičovci. Najväčšiu dieru do sveta urobil najmladší Michal, ktorý nie je iba oporou reprezentácie, ale aj jedného z najlepších švajčiarskych klubov SV Wiler Ersigen. 

 

Kedy a kde ste začínali s florbalom?
Juraj: „Vinu za túto eufóriu nesie jednoznačne náš otec. Ten jedného dňa doniesol medzi chlapcov z ulice, ktorí hrávali hokejbal na betónovom ihrisku, hokejky použiteľné v telocvični. Láska na prvý pohľad, i keď tie hokejky boli úplne patetické, bolo to niečo nové a najmä veľmi zaujímavé.“
Peter: „Jedlíkova 7 je to miesto činu, tam sa to celé začalo tesne po roku 2000.“
Michal: „Začal som s florbalom v telocvični na Jedlíkovej v Košiciach v roku 2002, keď mi bratia spoločne s otcom ukázali florbal, a pomaly ma začali učiť držanie hokejky apod.“

 

Kto bol vašim prvým trénerom?
J: „Úlohy prvého trénera sa ujal otec. Hoci tréner kolektívneho športu nikdy predtým nebol, robil to najlepšie ako vedel. Vedel veľmi dobre motivovať, či už humorom alebo celkovým zmyslom pre šport. Skrátka chcel, a to stačí. Úlohou trénera nie je iba trénovať, ale aj motivovať, podporovať a veriť v hráčov. A on veril. Za to sa mu môže poďakovať veľmi veľa ľudí. Ja ho beriem ako môjho prvého trénera a cením si to dodnes. Vybudoval si celkom slušný rešpekt, lebo nikto nechcel počúvať jeho nadávanie po maďarsky. Neskôr sa tejto pozície ujal Slavo Stano ako najskúsenejší hráč a bol prvým hrajúcim trénerom. Po ňom to prebral Majči Hotovčin a nesmiem zabudnúť na prvého repre trénera Maroša Granca - super týpek.“
P: „Otec, ale istý čas ma trénoval aj Ďuro.“
M: „Až do takých dvanástich rokov som bral môjho otca zároveň aj ako trénera, keďže bol na lavičke takmer v každej kategórii. Bol to tréner, ktorý nás vedel naviesť hlavne k správnej disciplíne a prístupu, a naučil ma veľa po športovej stránke.“

 

Začali ste naraz alebo zvlášť? 
J: „Keďže som začal v roku 2000, Michal mal sotva dva roky a Peťo 10. Začal som teda sám, no postupom času mi bolo jasné, že tento šport bude niečo, v čom sa všetci traja zhodneme.“
P: „Viac-menej naraz, keď Mišo uź vedel chodiť a držať hokejku, práve vtedy sa to naplno rozbiehalo aj u mňa s Ďurom. Je však pravda, že do kontaktu a florbalom sme sa dostali ešte pred jeho narodením.“

 

V čom sa na palubovke podobáte a naopak, čo vás rozlišuje?
J: „Z môjho pohľadu, ja a Peter sme skôr defenzívni obrancovia, našou úlohou je gól nedostať. Na tom obaja staviame našu hru, ale všimol som si niečo, čo s nami spája aj Miša. Radšej prihrá, ako dá gól. Spája nás aj zmysel pre kolektívny úspech.“
P: „Ako písal Ďuro, my dvaja sme defenzívni obrancovia, Mišo je pravý opak, zakončovateľ vpredu. Ale on je úplne iná liga. Spoločnú asi máme slušnosť na ihrisku.“
M: „Myslím si, že spoločný máme cit pre prihrávku, a povedal by som, že aj strelu. Pamätám si na časy, keď mal Ďuro najtvrdšiu strelu v extralige, a vždy som chcel vedieť vystreliť príklepom ako on. Peťo zas nestrieľal počas zápasov veľa, no mal vždy dobré zápästie a určite by ho mal využívať oveľa viac. Taktiež by som ešte zvýraznil, že nás spája zmysel pre fair-play, a máme na ihrisku zdravý rešpekt pre súpera.“

 

Čo si najviac na sebe navzájom ceníte?
J: „Pokora! Osobne to vidím na Mišovi. Nestala sa z neho namyslená mladá superhviezda. Váži si, čo má, a takisto aj u Peťa. A máme radi fair-play. Tak nás to otec učil a zostalo nám to dodnes.“
P: „Na bratoch si cením, že sa nezmenili, aj keď mohli a mali na to dôvod. Ostali však rovnakí, najmä Mišo, on je veľký frajer, maká na sebe, ale je zároveň pokorný.“
M: „Ja osobne si na bratoch najviac cením ich podporu. Stáli vždy pri mne, hneď od mojich florbalových začiatkov, až doteraz. Za to im patrí veľká vďaka.“

 

Na čom by mali súrodenci podľa teba najviac zapracovať?
J: „Ak sa máte radi, tak na ničom. Ide to samo. Budovať rešpekt, vypočuť si názor, poradiť a všetko je super. Čo sa florbalu týka, táto debata je už iba o MIšovi, keďže má pred sebou veľkú florbalovú budúcnosť, a on veľmi dobre vie, čo má robiť. Samozrejme, ostávam Peťov veľký fanúšik, a on tiež vie, kde môže ešte trochu pridať. Nebáť sa vystreliť na bránku.“
P: „Neviem, či Mišo má na čom ešte pracovať. Mal by pokračovať v tom, čo robí a nepoľaviť. Môže to dotiahnuť ešte veľmi ďaleko. Čo sa týka mňa a Ďura, my už len udržiavať akú-takú kondičku, nech zvládneme aspoň jedno striedanie.“
M: „U Peťa je to jasné. Nebáť sa viac vystreliť na bránku. Bol to vždy jeho veľký problém, keď aj v stopercentnej šanci vymýšľal ešte prihrávku na spoluhráča. Ďuro bol vždy nebezpečný svojou strelou z diaľky. Ak by sa zdokonalil v technike a bol by hrozbou pre gólmanov aj z blízkosti, určite by to bolo obrovské plus.“

 

Vládne medzi vami športová rivalita?
J: „Jedno veľké nie. Skôr maximálna podpora.“
P: „V žiadnom prípade, ja navyše nerád súťažím s niekým, koho mám rád.“
M: „Na to som nikdy ani nepomyslel.“

 

Je florbal vo vašich rozhovoroch témou číslo jedna?
J: „Po ženách a hudbe a filmoch sa, samozrejme, nájde čas aj na florbal.“
P: „Patrí medzi top tri témy, popri hudbe a bežných veciach zo života.“
M: „Téma číslo jeden je, pravdepodobne, hudba. No, samozrejme, vieme sa zakecať aj keď ide o florbal.“

 

Máte nejaký florbalový vzor?
P: „Vzor je môj brat Mišo.“



Odoberajte newsletter