FLORBALOVÍ SÚRODENCI: Florko je pre bratov Blaškovcov neoddeliteľnou súčasťou života

Bratia Lukáš (33) a Jakub (26) Blaškovci sú odchovanci extraligového FK Florko Košice. Ku svojmu klubu majú vybudovaný vzťah, pretože ich otec Pavol je spoluzakladateľom dnes už známeho a úspešného rodinného klubu. Lukáš o niečo viac a dlhší čas prežíva neúspech svojho tímu a mladší Jakub začínal s florbalom v skoršom veku, ale chce byť florbalovým rozhodcom.

V akom veku a kde ste začínali s florbalom?

Lukáš: „Prvý vážnejší kontakt bol niekedy na jar 2004 v rámci školského podujatia Orion florbal cup, ktorý hrávala otcova škola. Florbal som ale hrával na strednej škole v rámci školských súťaži, aj asi rok predtým. „Ozajstný florbal“ som hral prvýkrát asi v mestskej košickej lige v sezóne 2004/2005.“

Jakub: „Ja som sa s florbalom prvýkrát stretol pri pohybových hrách, ktoré viedol môj otec. Bolo to približne vo veku 8 rokov a florbalom to v porovnaní s dneškom je naozaj ťažké nazvať...“

Ste si navzájom oporou vo florbalovom dianí?

L: „Ako kedy (smiech). Obaja sme trochu viac horkokrvní a tak si niekedy vieme aj povedať dôraznejšie náš rozdielny pohľad na niektoré situácie na ihrisku. Ale určite sme si oporou, tak mimo ihriska, ako aj na ňom. Viac menej hrávame spolu vo formácii už niekoľko rokov, takže vieme aj očakávať, čo ten druhý má v pláne alebo ako rieši situáciu, ktorá nastáva.“

J: „Samozrejme. Niekoľko rokov bol Lukáš mojim trénerom. Približne 10 rokov sme už aj spoluhráčmi. Od začiatku som sa toho od neho veľa naučil. Posledné roky sa snažím, aby sa on naučil niečo odomňa, ale stále má na to v zápase iný názor (smiech).“

Váš otec je s Martinom Kopejtkom prakticky zakladateľom klubu FK Florko Košice. Aké je to hrať pod vedením otca?

L: „Nie vždy ideálne. Obaja sme samozrejme už od začiatku kariér pod prísnejším okom a nie vždy je nám to po vôli. Myslím si ale, že ostatné sezóny sme už na to zvyknutí obaja.“

J: „Hrať pod trénerom otcom je pre mňa úplne normálne, pretože tak to bolo od začiatku. V prvom rade treba vždy oddeliť florbal od bežného života a nemiešať to.“

Nemáte aj v súkromí neustále na tácke florbal, keďže ste z florbalovej rodiny?

L: „Keďže nebývame spolu, tak veľmi nie. Ale samozrejme riešime spoločne postrehy k zápasom, zvykneme sa aj poradiť, čo a ako skúsiť pri hre na súperov a to hlavne teraz, keď už pomaly svoju kariéru uzatváram a teda tých skúseností mám dostatok.“

J: „Florbal riešime denne. Nie sme spolubývajúci, každý má svoj život, ale neviem či prejde deň bez spomenutia florbalu. Štandardne to rieši viac Lukáš, ktorý sa každý deň stará s otcom a ďalšími florbalovými fanatikmi o chod klubu.“

Čo bolo jednoduchšie, začínať v skorších časoch ako si začínal ty Lukáš, alebo si to mal ľahšie ty Jakub?

L: „Jakub začal hrávať florbal možno o pár mesiacov skôr ako ja. Samozrejme začínal ešte pri mladších žiakoch. Ja som štartoval až v kategórii juniorov resp. rovno seniorov. Ťažšie to ale zrejme mal brat. My sme nastúpili do extraligy v podstate úplne bez tlaku a Florko mohlo len prekvapiť. Keď k mužom prichádzal Jakub, tak už Florko malo nejaké meno v extralige a v podstate sa stále od nás očakával boj o medaily a s tým spojený aj vyšší tlak od začiatku.“

J: „Napriek tomu, že Lukáš je starší, ja som začínal s florbalom o niečo skôr. Bolo to ešte v rôznych školských súťažiach a do extraligy som prišiel v 15-tich rokoch. Myslím si, že každým rokom pribúda florbalistov a je čím ďalej, tým ťažšie, dostať sa do dobrého ligového družstva, nakoľko konkurencia je naozaj veľká.“

Bola, či je medzi vami zdravá športová rivalita?

L: „Pri florbale nie. Pôsobíme na iných postoch a navyše stále hráme za jedno družstvo. Pri iných súťažných aktivitách, kedy sme proti sebe, to je ale iné a nič si nedarujeme.“

J: „Obaja sme veľmi súťaživí, ale keďže sme roky spoluhráčmi, ťažko hovoriť o rivalite vo florbale. Ostatné aktivity, a je úplne jedno či hráme karty, bedminton alebo hocičo iné, chceme obaja vyhrať, takže často je atmosféra vypätá... (smiech) Stačí nám dvadsať minút a rozprávame sa opäť.“

Myslím, že ste nikdy nezmenili dres a keď tak len na veľmi krátky čas, čo pre vás teda znamená Florko?

L: „Ja som hrával približne pol roka v Prahe, ale inak som verný oranžovo-čiernemu dresu. Je to v podstate náš klub, keďže otec je jeho predsedom, takže hrať inde na Slovensku vlastne ani nepripadá v úvahu.“

J: „Florko je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou života. Mal som to šťastie, keď sa môj otec s pánom Kopejtkom rozhodli založiť tento klub a ja som mohol byť medzi prvými hráčmi. Vtedy nikto netušil ako to dopadne. Videl som ako sa klub budoval, rástol, stúpala hráčska základňa, pribúdalo detských kategórii. Chcelo to veľmi veľa práce a financií, aby klub dostal dnešnú podobu. Podieľalo sa na tom veľa ľudí, trénerov, hráčov. Nakoniec aj tak z tých všetkých ľudí ostali otec, pán Kopejtko a môj brat, ktorý sa dodnes starajú o chod klubu, samozrejme s ďalšími ľuďmi.“

Lukáš, ty si mal možnosť celkom úspešne vyskúšať pozíciu trénera v mužskom áčku. Jakub mal na starosť mladšie družstvo. Chcete sa tomu venovať aj v budúcnosti?

L: „Keď som bol mladší, trénoval som rôzne kategórie od starších žiakov až po juniorov a približne dve sezóny aj mužov. Baví ma to aj teraz a keď má otec povinnosti pri iných družstvách alebo sa lyžuje v Rakúsku, tak ho zastupujem na zápasoch. Rád by som sa tomu venoval aj naďalej, ale aktuálne sa venujem primárne hraniu. Pokiaľ sa nič nezmení tak je táto sezóna poslednou v tejto pozícii. Potom mám v pláne sa venovať minimálne rok len rodine a následne sa tomu určite nebránim.“

J: „Trénovať družstvo ma vždy bavilo. Od momentu, keď som sa zamestnal na to veľa času neostáva. Veľmi rád by som v budúcnosti pomohol s trénovaním, ale pravdepodobne to bude až po konci mojej hráčskej kariéry. Rovnako by som sa rád venoval pozícii florbalového rozhodcu a verím, že nie som sám. Pretože rozhodcovia sú bohužiaľ dnes Achillovou pätou slovenského florbalu...“

Keďže florbal je amatérsky šport, každý si buduje svoju kariéru. Čomu sa venujete mimo florbal?

L: „Pracujem pre sieť potravín FRESH na pozícii manažéra pre veľkoobchodný sortiment.“

J: „Som lekárom v košickej nemocnici na Klinike ortopédie a traumatológie pohybového ústrojenstva.“

Nikto nie je úplne rovnaký a taktiež ani vy dvaja. V čom sa podľa vás florbalovo, ale aj v živote odlišujete?

L: „Vo florbale hrám v obrane a brat v útoku, takže aj s tým je spojené, že máme primárne úplne iné úlohy ako ten druhý. V živote je asi najväčší rozdiel v tom, že mňa veľmi nebavilo sedieť a učiť sa, no brat si poctivo „odsedel“ pri knižkách aj šesť rokov na medicíne.“

J: „Vo florbale hráme obaja na iných postoch a z toho plynulo aj formovanie sa našich spôsobov hrania. Brat má lepšiu strelu, výborné bráni. Ja si myslím, že som na tom lepšie s prácou s hokejkou a presnejšími prihrávkami. Mimo florbalu to musia zhodnotiť ľudia, ktorí nás oboch poznajú.“

Čo pre vás florbal znamená a ak by ste sa mali opäť rozhodnúť, či sa mu venovať, urobili by ste to alebo by ste volili inú alternatívu?

L: „Určite by som nemenil. Za tých 16 rokov mám toľko zážitkov, priateľstiev a úspechov, že si neviem predstaviť kde inde by som to dokázal stihnúť.“

J: „Florbal pre mňa znamená to isté, čo Florko. Pre mňa je to synonymum. Ak by som sa mohol rozhodnúť opäť, zmenil by som len svoj prístup k florbalu. Ale to si sľubujem každý rok, takže neviem, či by som to splnil. Vďaka florbalu som spoznal obrovský počet ľudí, výborných kamarátov. Každému rodičovi odporúčam dať dieťa na akýkoľvek šport a je úplne jedno či to bude florbal.“

Ako si predstavujete ideálny a pohodový deň?

L: „Poriadne sa vyspať, ísť na dobrý obed s rodinou, večer vyhrať hlavnú cenu v Eurojackpote a poriadne to potom osláviť (smiech). Aktuálne by mi ale stačilo aj ísť na tréning v počte vyššom ako šesť ľudí a odohrať zápas. Chcem veriť, že aj niekto zo SZFB sa angažuje v rokovaniach s predstaviteľmi vlády a bojujú za nás. Sme asi jediný halový kolektívny šport, ktorý nehrá súťaž a nemôže ani normálne trénovať pri tom v tých istých halách trénujú a hrávajú basketbalové, hádzanárske a volejbalové súťaže.“

J: „Ideálny deň začína dlhým spánkom, počas celého dňa, perfektné jedlo vo veľkom množstve, pozrieť si film s priateľkou, ktorý ja vyberiem, zahrať si tenis, stolové hry v kruhu kamarátov a rodiny. Stále to padá na tom filme. Proste nemám ideálne dni (smiech).“

Ktorý z vás vie rýchlejšie zabudnúť na prehru a akým spôsobom to riešite?

L: „Nie je prehra ako prehra. Ak na ihrisku odovzdáme to, čo máme natrénované a súper je proste lepší, tak to dokážem hodiť za hlavu celkom rýchlo. Horšie to je ale, ak hráme pod naše možnosti to ma vie držať aj tri dni.“

J: „Na to je úplne presná odpoveď. Lukáš berie prehry horšie a dlhšie ich prežíva, ale je to určite aj z toho dôvodu, že florbal pre neho nekončí len tréningom či zápasom, ale stará sa aj o chod klubu.“

Na aký moment z vašej kariéry spomínate najradšej?

L: „Ak to má byť len jeden jediný, tak určite majstrovský titul v roku 2014. Z terajšieho kádra sme to zažili len piati hráči a rád by som to zažil ešte aspoň raz aj s terajšou partiou.“

J: „Sú dva momenty. Prvý je účasť na MS škôl v Plzni, ktoré sú pre mňa dodnes najlepšie zorganizovaným turnajom a servisom pre tímy aký som zažil. Boli sme veľmi blízko k zisku bronzu s chlapcami, ktorí sa niektorí rozhodli začať s florbalom tri mesiace pred MS. Druhý moment je zisk titulu s Florkom. Dlhoročná práca bola odmenená titulom. Ten rok sme prehrali myslím len štyri zápasy. Bolo to neskutočné. Verím, že to ešte zažijem. Hlavne aby sme v tomto období boli všetci zdraví a dostali sme sa okrem kostola aj na florbalové ihriská...“