FLORBALOVÍ SÚRODENCI: Tešia sa na Vianoce, pretože v tomto šialenom období budú konečne v kruhu svojej rodiny

Je bežnou záležitosťou, že obaja súrodenci sa venujú rovnakému športu, no nestáva sa často, že patria k najlepším a hrávajú aj spolu v reprezentácii. Sestry Paulína a Kristína Hudákové sú úspešnými legionárkami pôsobiacimi v FBC Ostrava a sú oporami slovenskej reprezentácie žien. Začínali s chlapčenským futbalom v malej obci Švedlár a vďaka učiteľovi a trénerovi Jozefovi Gregovi sa cez Smolník a neskoršiu Kométu Spišská Nová Ves prepracovali k svetovému florbalu.

Kedy a kde ste začínali s florbalom?

Paulína: „S florbalom som prvýkrát začínala pred jedenástimi rokmi v Základnej škole vo Švedlári, kde sme spoločne so sestrou aj vyrastali.“
Kristína: „Začalo sa to tým, že sme na hodine telesnej výchovy začali hrať florbal a zistili sme, že nám to s hokejkou ide. Postupom času sa o tento šport zaujímalo čoraz viac žiačok, čo bol dôležitý faktor, na základe, ktorého sme sa začali prihlasovať na školské súťaže. Tréner nás podporoval, venoval nám všetok jeho voľný čas a myslím si, že všetky dievčatá florbal uchvátil do takého štádia, že sme chceli stále niečo viac.“

Váš prvý tréner?
P + K: „Náš prvý spoločný tréner bol Jozef Grega, ktorý nás k florbalu priviedol a pôsobil po našom boku až do príchodu do Čiech.“

Začínali ste so sestrou spolu naraz?
P: „Áno, florbalu sme sa začali venovať spoločne a môžem potvrdiť, že to bola pre obdive z nás dobrá voľba.“
K: „Najprv sme začínali futbalom, až postupom času sme sa dostali k spomínanému florbalu.“

Robili ste aj iný šport a keď tak aký?
P + K: „Úprimne povedané, v detstve sme o florbale ani len nesnívali. Začínali sme pôvodne s futbalom, ktorý u nás v dedine bohužiaľ, nebol podporovaný a nebola žiadna šanca vytvoriť ženský tím a medzi chlapcami sme sa v takom mladom veku necítili najlepšie. S prvou myšlienkou a nápadom vyskúšať nový šport prišiel už spomínaný Jozef Grega, ktorý bol v tom čase náš učiteľ na Základnej škole. Vďaka jeho času, námahy a trpezlivosti, sme sa dokázali posunúť tak ďaleko.“

Pomáha vám, že ste prakticky počas celej kariéry so sestrou spolu v jednom tíme?
P: „Myslím si, že každému športovcovi v akomkoľvek športe pomôže, ak má po svojom boku súrodenca, na ktorého sa môže spoľahnúť a my nie sme žiadne výnimky.“
K: „Áno pomáha. V každej situácii ma dokáže podporiť a som rada za to, že ju po svojom boku mám a je mi oporou.“

Ako sa vám pozdávala spolupráca na ihrisku?
P + K: „Niekoľko sezón už spolu v klube a v reprezentácii nehráme. Ak nás niekto dá znova dohromady, tak vieme, že sa jedna, na druhú môže plne spoľahnúť a nemáme s tým žiaden problém. Máme to už spolu overené z minulosti.“

Máte spoločný predzápasový rituál, alebo túto záležitosť riešite každá individuálne a ako?
P: „Bohužiaľ, ani jedna z nás nemá žiaden rituál. Na spoločný predzápasový rituál medzi nami nikdy neprešla žiadna reč.“
K: „Môžem potvrdiť slová sestry, že nemáme predzápasový rituál.“

Vedeli by ste si vôbec predstaviť, že raz ešte niekedy by ste hrali oddelene v iných kluboch?
P: „Jedna vec je si to predstaviť a druhá to zrealizovať. Samozrejme počítame a uvedomujeme si, že takáto situácia vo florbalovom prostredí nastať môže a obidve tomu nechávame otvorený priebeh.“
K: „Viem si to predstaviť. A verím, že to sestra dotiahne ďaleko a ja ju v tomto budem naplno vždy podporovať.“

Nevyčítate jedna druhej chyby, či už priamo na zápasoch alebo v súkromí?
P: „Každé ženy si navzájom niečo vyčítajú a sestry dvojnásobne. Ktorá z nás schytá horšiu kritiku, tak sa chvíľku tvári urazene a nekomunikuje... Netrvá to však nikdy dlho a pokračujeme v spoločnom fungovaní.“
K: „V súkromí určite nie. Väčšinou sa jedná o chyby v zápase, ale to k tomu patrí.“

Nie každý si môže povedať, že obetoval florbalu toľko ako vy dve. Čo všetko ste podľa vás stratili, či získali?
P: „Vďaka florbalu som získala nových priateľov, veľa zážitkov, morálku a predovšetkým zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ako vo florbalovom živote, tak osobnom. Obetovali sme florbalu dostatočný čas a námahu, aby sme sa dostali tam, kde sme a vyplatilo sa to. V podstate sme už od strednej školy trávili nonstop času na tréningoch, zápasoch, alebo reprezentačných akciách. V strate vidím len jedno, stratili sme každodenný kontakt s rodinnou a kamarátmi.“
K: „Myslím si, že to neberiem tak, že som niečo kvôli florbalu stratila. Zároveň som spoznala mnoho skvelých ľudí a som rada, za každú strávenú chvíľu s nimi. Je pravda, že sme obedovali toho veľa, ale všetko sa prejavuje v správnom svetle.“

Čo pre vás znamená florbal?
P: „V momentálnej chvíli sa vo mne bije veľa pozitívnych a zároveň negatívnych pocitov. Uvedomujem si, že mi florbal do života dával a stále dáva strašne veľa, či už sú to skúsenosti, nových priateľov alebo neskutočné zážitky. Na druhej strane si uvedomujem, že mi aj veľa berie a ak sa tomu chcete venovať naplno, musíte mu obetovať všetok svoj čas.“
K: „Podriaďujem mu takmer všetko, na druhej stráne som vďaka florbalu stretla veľa skvelých ľudí.“

Nikto nie je rovnaký ani vy dve. V čom je podľa teba tá druhá iná vo florbale a v živote ako takom?
P: „Vo florbale je Tina výbušnejšia a dokáže sa jednoduchšie presadiť v osobných súbojoch, čo je často vidieť aj na ihrisku. V osobnom živote je miestami trošku flegmatik a patrí medzi hanblivých ľudí.“
K: „Paula je vo florbale cieľavedomá, a vždy si ide za tým, čo si stanoví a prenáša to do svojej hry. V živote je Paula veľmi zodpovedný človek a viem, že sa na ňu môžem v akejkoľvek veci spoľahnúť.“

Obe ste slovenské reprezentantky, čo to pre každú znamená?
P: „Pre mňa to je obrovská česť a zároveň to pre mňa znamená veľmi dôležitú zodpovednosť. Reprezentovať svoju krajinu a nosiť na hrudi znak Slovenska želám každému športovcovi.“
K: „Reprezentácia je snom každého športovca a taktiež aj pre mňa je obrovskou cťou hrávať za Slovensko. Máme skvelý tím, plný mladých talentovaných hráčok a myslím si, že máme veľkú šancu v budúcnosti uspieť.“

V FBC Ostrava ste už ako doma. Spomínate si na začiatky v Čechách? Aké to boli pocity a mali ste niekedy tendenciu sa vrátiť na Slovensko, či prestúpiť z Ostravy niekam inam?
P: „Na začiatky v Ostrave spomínam veľmi rada a pozitívne. Bola to pre nás zmena k niečomu lepšiemu a chopili sme sa jej podľa mňa, viac, než dobre.“
K: „Zo začiatku som mala strach, ako nás vezmú v tíme, ale s odstupom času na to spomínam s úsmevom. Sadli sme si úplne perfektne.“

Sledujete na diaľku počínanie svojho bývalého klubu FbK Kométa Spišská Nová Ves a ako si spomínate na pôsobenie v ňom či majstrovský titul?
P + K: „Spočiatku sme sa o to snažili, keď však pribudli povinnosti a ligové zápasy, ktoré sa často prelínali s tými, ktoré hrali Spišiačky, tak sme často stihli len konečný výsledok.“

Je niečo, čo jednej na tej druhej prekáža a naopak, čo si na tej druhej najviac váži?
P: „Vecí je veľa, ale ak by som mala vybrať najdôležitejšiu, ktorá je pre mňa vzácna, tak to bude určite to, že si na sestre môžem vybiť akúkoľvek zlosť. Ona ju príjme a pochopí ma. Na druhej strane to bude jednoznačne to, že som zásadový človek, ktorý má rád veci na svojom mieste a som pedant na niektoré veci v živote. V tomto so mnou sestra často nespolupracuje...“
K: „Sestra je v niektorých veciach hrozne zásadová. Rada si potrpí na poriadok, úpravu do detailov, no v skratke nech je všetko tip-top.“

Ako riešite počas sezóny kontakt s rodinou a čo teraz v tejto dobe, ste doma na Slovensku?
P + K: „Kontakt s rodinou udržiavame v podstate každý deň prostredníctvom sociálnych sietí, ktoré sa našťastie v tejto dobe stále posúvajú dopredu. Pred vypuknutím pandémie sme sa domov na Slovensko dokázali dostať jednoduchšie a častejšie. Bohužiaľ, počas opatrení, ktoré spôsobila pandémia na celom svete, tak často domov už necestujeme. Sme vďačné za každé dni, ktoré môžeme tráviť doma v kruhu najbližších.“

Blížia sa Vianoce a Nový rok. Tešíte sa na tieto sviatky a čo pre vás znamenajú?
P: „Na vianočný čas sa z celého roka teším najviac. Je to čas, ktorý môžem tráviť už v spomínanom kruhu mojich najbližších.“
K: „Na Vianoce sa rovnako teším z celého roku najviac. Hlavne kvôli tomu, že sme celá rodina pohromade.“

Patríte k tým ľuďom, ktorí si do Nového roku dávajú nejaké predsavzatia, či želania? Ak áno, čo by ste si želali vy osobne a všeobecne pre všetkých?
P: „Predsavzatia a želanie samozrejme mám. Prikláňala by som sa však k tomu, že sa s nimi stretávam počas celého roka a nie výnimočne, len pred začiatkom toho Nového. Všeobecne by som si priala v tejto neľahkej dobe, pevné zdravie a trpezlivosť pre všetkých ľudí tak, aby ten nasledujúci, všetci zvládli bez akéhokoľvek strachu, stresu a dostali sme sa do normálneho fungovania.“
K: „Každý z nás má svoje predsavzatie a samozrejme, že aj ja si dávam vlastné a snažím sa ich dodržať. Keďže je taká doba, aká je, tak by som priala všetkým ľudom hlavne zdravie.“