FLORBALOVÍ TRÉNERI – Učiteľ, ktorý obetoval svoj voľný čas florbalu a hudobnej kapele Záhorienka

V mladosti hrával ľadový hokej a neskôr sa stal učiteľom na základnej škole v Stupave. Venoval sa športovému krúžku a deti učil hrať hokejbal. Časom sa na škole objavil florbal, ktorý Jaroslava Fišera očaril natoľko, že športový klub FBK Bogdau Stupava sa stal súčasťou Slovenského zväzu florbalu. Už sedemnásť rokov organizuje populárny medzinárodný mládežnícky turnaj Stupava Floorball Cup a je zakladateľom známej dychovej kapely Záhorienka.

Z hokejbalu do florbalu

Florbal nikdy súťažne nehrával, no tento šport mu učaril a tak sa mu z pozície trénera začal venovať. „S trénovaním som začal v roku 2000 v podstate ako učiteľ na ZŠ, ktorý si ,,odskočil" od iných povinností a aktivít k hokejbalu. Už ako malí chlapci sme sa dennodenne hrávali hokej na ulici. Veľmi ma to bavilo a tak po rokoch to bol akoby návrat do detských čias. V rámci školy sme sa zúčastňovali rôznych turnajov, súťaží a hrávali sme aj žiacku či dorasteneckú ligu. Keď som bol oslovený pánom Hýlekom, či by sme si ako hokejbalisti nešli zahrať florbal, tak sme túto ponuku privítali ako spestrenie k hokejbalu. Vtedy sme ešte netušili, že po prvých úspechoch vo florbale sa nám tento, vtedy rozvíjajúci sa šport stane osudným,“ spomína Jaroslav Fišer.

„Musel som polievať záhradu...“

Venoval sa predovšetkým mládeži a mal na starosť žiacke a dorastenecké družstvá chlapcov. Nikdy si však nevyskúšal trénovať, či koučovať dospelých. „Keďže som pôsobil ako učiteľ na ZŠ, bola mi práca s mládežou veľmi blízka. Bolo to prirodzené, že v rámci vzniku florbalu na našej škole a v Stupave vôbec, pri obrovskom záujme žiakov o florbal som sa venoval práve tejto vekovej kategórii. Na ostatné akosi nebol čas a priestor. Po roku sa dievčatám začali venovať moje kolegyne. Všetko vlastne len začínalo. V posledných rokoch som trénoval aj jednu skupinu dievčat. Bolo to úplne v pohode, dievčatá boli šikovné a bavilo nás to. Koronavírus nám to bohužiaľ všetko zatvoril...,“ hovorí tréner a učiteľ, ktorý vo všeobecnosti sleduje zhoršujúci sa vývoj motoriky detí a ich vzťahu k športu. „Tak ako všetko, aj šport ide s dobou. Samozrejme našli by sme veľa dobrých, ale i negatívnych vecí, ktorým je dnešná mládež vystavená. Keby som to mal s odstupom času porovnať, tak voľakedy deti prejavovali väčší záujem o šport, mali iný zápal, vytrvalosť a odhodlanie. Podmienky pritom boli určite horšie ako teraz. Priestory na tréningy, športové haly, florbalové vybavenie, tréneri, metodiky a mnoho iného. Florbalom sa bavili, bolo to niečo nové a zaujímavé. Aj podpora rodičov možno bola iná... Pamätám si ako naši chlapci sa vo voľnom čase neustále hrali s hokejkou, skúšali všelijaké finty, proste číslo jeden bol šport a nie mobil, messenger, tablet, počítač a iné technické vymoženosti. S postupom času akoby tie deti mali toho naloženého viac. Už to nebol len florbal, ale rodičia ich prihlásili aj na iný šport, potom iný krúžok, treba aj nejaké jazyky rozvíjať, takže doučovanie ešte naviac, vonku pršalo, tak prečo ísť na tréning? Nemohol som prísť na zápas, lebo sme boli nakupovať, alebo ešte lepšia výhovorka – musel som polievať záhradu. V súčasnosti v čase pandémie to je však úplne zlá doba pre šport a zostáva len veriť a dúfať, že sa niekedy vrátime do normálneho života,“ povedal Fišer trochu skeptickým spôsobom.

Do Stupavy prilákal množstvo mládežníckych družstiev

Po obrovskom rozvoji záujmu prišiel útlm, ktorý spôsobil, že sa družstvo Stupavy odhlásilo z oficiálnych súťaží SZFB. „Od roku 2004 sme sa pravidelne zúčastňovali ako FBK Bogdau Stupava všetkých florbalových súťaží na Slovensku vo viacerých vekových kategóriách. Záujem o florbal bol skutočne veľký a výborné výsledky v rámci florbalových súťaží ho ešte zvyšovali. Bohužiaľ, mládež sa rokmi prispôsobovala výdobytkom modernej doby. Mali veľa iných aktivít, povinností a florbalu už nepripisovali takú vážnosť. Žiaci, ktorí ťahali florbal na škole, vyrástli, rozpŕchli sa po stredných školách. I keď dlhé roky sme si držali vysokú úroveň a žiaci sa postupne dopĺňali v jednotlivých kategóriách, nastalo určité vákuum a preto sme sa rozhodli odstúpiť z pravidelných súťaží a zamerali sme sa na tréningovú a turnajovú činnosť. Dôvodom bol aj fakt, že moji kolegovia a kamaráti z florbalu, museli kvôli pracovným, súkromným alebo zdravotným záležitostiam skončiť vo florbalovom klube alebo prácu v klube obmedziť.“
Zorganizovať sedemnásť ročníkov medzinárodného mládežníckeho podujatia Stupava Floorball Cup nie je jednoduché, no ľuďom okolo Jaroslava Fišera sa to úspešne darilo. „Tento medzinárodný turnaj je považovaný za najväčšie mládežnícke florbalové podujatie na Slovensku. Organizácia nie je jednoduchá, v podstate ako skončí aktuálny ročník, tak začínajú prípravy na ďalší. Je to pre mňa aj pre nás všetkých spoluorganizátorov srdcová záležitosť, veľmi nás to baví, dodáva energiu a dobrý pocit. Za tých 17 rokov si turnaj získal neuveriteľne veľa priaznivcov, vystriedalo sa tu obrovské množstvo hráčov. Tí starší odovzdávajú odkaz mladším. Niektorí sa turnaja zúčastňujú už ako rozhodcovia, tréneri alebo vedúci družstiev a spomínajú na časy, kedy ešte oni boli hráčmi. Je to turnaj plný skvelých zážitkov, emócií či kamarátstva. Turnaj si dlhé roky udržuje vysokú športovú a spoločenskú úroveň a sme nesmierne radi, že družstvá z celého Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska sa rok čo rok do Stupavy radi vracajú. O turnaj prejavili záujem aj niektoré tímy z iných kútov Európy (Fínsko, Lotyšsko, Švedsko, Rakúsko...). Posledný sedemnásty ročník sa však kvôli Covid 19 neuskutočnil a tak dúfame, že táto ťažká a zlá doba pominie a opäť sa stretneme v Stupave na našom obľúbenom podujatí.“

Od žiakov po hráčov extraligy

Počas dvadsiatich rokov pri florbale prešlo rukami už skúseného trénera veľa hráčov, ktorí ešte aj dnes zaťažujú kontá brankárov na rôznych úrovniach súťaží, prípade už aj koučujú mládež. Mená ako Martin Lohazer, Marek Valachovič, Jakub Horecký, alebo Peter Kachnič či súčasný hokejista Nitry Juraj Šiška, sú len zlomkom mnohých úspešných hráčov. „To ma veľmi teší, že celá práca nebola zbytočná i v tomto smere. Za tých 20 rokov okúsilo florbalovú abecedu na ZŠ v Stupave obrovské množstvo žiakov – hráčov. Veľa z nich sa tešilo florbalom len počas pôsobenia na základnej škole, iní pokračovali ešte kúsok ďalej. Niektorí to dotiahli až do florbalovej extraligy, stali sa niekoľkokrát majstrami Slovenska, iní zase pôsobia v zahraničných ligových súťažiach. Niektorí bývalí hráči Bogdau Stupava sa venujú aj trénerskej práci s mládežou. Keďže chlapci už povyrástli a opustili brány základnej školy, ten kontakt s nimi je už minimálny, možno pri nejakom osobnom stretnutí,“ spomína zamyslene Fišer, ktorý by si aj dnes trúfol pre návrat na lavičku družstva. „Ak by boli možnosti a podmienky na našej škole, záujem žiakov, rodičov a všetko, čo k tomu patrí, tak nevidím v mojom návrate na lavičku až taký problém, pokiaľ bude zdravie slúžiť. Lenže momentálne žijeme v dobe, kedy si asi všetci želáme, aby sme sa mohli vrátiť znova na športoviská, do normálneho ľudského života plného radostí, úsmevov a zážitkov.“
Spomienok a úžasných zážitkov má však na rozdávanie. „Keď to tak zoberiem spolu, hokejbal s florbalom, je to už neuveriteľných dvadsať rokov, čo sa venujem športu ako pedagóg, tréner a organizátor. Za ten čas človek zažije veľa životných situácií, má veľa zážitkov či spomienok. Každý z tých rokov alebo tých športových etáp boli niečím zaujímavým a rád s odstupom času na to spomínam. Najviac ma myšlienky asi ťahajú na začiatok, kedy sa to všetko rozvíjalo, naše prvé tréningy v malej telocvični, prvé ligové zápasy, prvé víťazstvá a turnaje v rámci Slovenska. Potom medzinárodné turnaje, cestovanie a s tým spojené zážitky, Majstrovstvá Slovenska vo viacerých vekových kategóriách, všetky získané tituly, medaily, individuálne ocenenia, radosti, ale aj sklamania, prehry.“

Založil kapelu Záhorienka

Nie všetci ale vedia, že šport a pedagogika nie je všetkým, čomu sa dnes už čoskoro 55-ročný večne usmiaty so žartovným žargónom pôsobiaci pán venuje. „Od malička sa venujem muzike, ktorá bola a je pre mňa nádherným koníčkom, relaxom, oddychom, pobavením a potešením zároveň. V roku 1987 som založil kapelu Záhorienka, ktorá dosiahla výbornú úroveň, stala sa populárnou nielen doma ale i v zahraničí. Za uplynulé roky sa v kapele vystriedalo veľa muzikantov z takmer celého Záhoria. Aj súčasnú podobu tvoria hudobníci od Pezinka až po Skalicu, niektorí prekračujú aj rieku Moravu. Máme pomerne pestrý a bohatý repertoár, hráme takmer všetko, čo sa nám páči, prevažne skladby zo Záhoria, blízkej Moravy, nechýba ani česká klasika, slovenské hity a radi si odskočíme do iného repertoáru okrem tradičných poliek a valčíkov. V roku 2022 sa chystáme na oslavu 35. výročia svojho vzniku. Snáď nám to situácia dovolí...,“ uzavrel líder kapely a florbalový nadšenec.