FLORBALOVÍ TRÉNERI: Hrnčiar získal titul a v Žiline si vychoval viacero nástupcov, ktorí vedú Grasshoppers

Patrí medzi zakladateľov florbalu v Žiline, v sezóne 2014/2015 doviedol tamojší klub Grasshoppers až k celkovému prvenstvu v extralige mužov. Dnes pôsobí Tomáš Hrnčiar v pozícii predsedu „kobyliek“, ktorá je podľa jeho vlastných slov skôr čestná a o chod klubu sa starajú iní.

Túžba po pravidelnej súťaži

Florbal v minulosti získal popularitu najmä v školskom prostredí a svoj podiel má na tom aj Tomáš Hrnčiar. „K florbalu som sa dostal ako odborný asistent na Ústave telesnej výchovy na Žilinskej univerzite, kde sme v roku 2001 začali implementovať florbal do výučby telesnej výchovy pre študentov našej školy. Krátko nato sme sa zúčastnili na niekoľkých florbalových turnajoch a postupne v spolupráci s Jurajom Dudovičom sme na svojich školách zvyšovali počty študentov, ktorých florbal oslovil a čoraz viac sme túžili po pravidelnej súťaži,“ zaspomínal si na absolútne začiatky vtedy ešte neznámeho športu.

Viedol lyžiarov, tenistov i karatistu, s Grasshoppers získal titul

Okrem florbalu sa však intenzívne venoval aj iným športovým odvetviam a k úspechom dopomohol rôznym klubom či jednotlivcom.. „Počas kariéry som trénoval zjazdové lyžovanie - deti v klube Junior ski club Žilina (Tomáš Hrkút - 2x majster SR v slalome), robil som kondičného trénera vo volejbale žien SETA Tehelne ŠK ŽU - extraliga (vicemajstri SR 2004, tretie miesto v Slovenskom pohári), ďalej som od mladi spolupracoval ako kondičný tréner s karatistom Jurajom Tabakom (4. miesto na majstrovstvách sveta juniorov) a s niekoľkými mladými tenistami, z ktorých bol najúspešnejší Adrian Sikora, ktorý sa neskôr pohyboval okolo 250. miesta v rebríčku ATP. Vo florbale som trénoval vo všetkých vekových kategóriach len v klube FBC Grasshoppers AC Uniza Žilina - zo začiatku FBC Grasshoppers ŠK ŽU,“ objasnil Hrnčiar.

„Za najväčší úspech považujem to, že vďaka florbalu som sa zoznámil z mnohými mladými inteligentnými ľuďmi, ktorí popri športe sú dnes úspešní v pracovnom a osobnom živote. Ale ak by mal byť meraný úspech výsledkom, tak by to určite bolo víťazstvo v extralige 2014/2015.“

Dnes štyridsaťšesťročný kormidelník tvrdí, že radšej pracoval s mužmi a s mládežníckymi kategóriami. A aký bol jeho trénerský rukopis? „Tímový výkon s veľkým pohybom hráčov založený na dobrej kondičnej pripravenosti hráčov, dobrý obranný systém, prispôsobivosť v taktike,“ povedal.

Prvú trénerskú tabuľku priniesol Galovič z Fínska

Keď bol florbal na Slovensku iba „v plienkach“, aj tréneri mohli o dnešných podmienkach iba snívať. „V časoch keď sme začínali, nejestvovali v SR fundovaní tréneri. Neboli školenia, hľadali sme veci na internete, analyzovali sme si zápasy z ČR, Švédska, Fínska. Prvú ‚tabuľku‘ s florbalovým ihriskom na kreslenie priniesol Marián Galovič zo štúdijného pobytu vo Fínsku okolo roku 2006. Neskôr som mal možnosť absolvovať - vidieť niekoľko tréningov fínskej či švédskej reprezentácie,“ spomína Hrnčiar.

Počas trénovania FBC Grasshoppers AC Uniza Žilina nevychoval len mnoho extraligistov či florbalistov pre reprezentáciu, ale aj ľudí, ktorí po ňom prebrali štafetu v klube. „Za cca 15 rokov som trénoval množstvo hráčov, ktorí boli a sú výnimoční ľudia po stránke ľudskej, inteligenčnej, spoločenskej a hernej. Myslím, že sú silné osobnosti a mojím šťastím bolo spoznať sa s nimi, či sa nimi obklopiť a mnoho rokov sme sa mohli vzájomne obohacovať. Z prvej generácie asi herne najviac vynikali hráči ako Galovič či Veneny. Neskôr prišiel Dano Baránek, bratia Radilovci, Peťo Lieskovský alebo Tomáš Kvasnica a Juraj Kalivoda. Potom tu boli ďalší hráči, ktorých rozvoj som mohol sledovať ako Danaj, Dorčík, Francl, Lelák.“

„Mimoriadnu ľudskú a hernú kvalitu mali Martin Grlický, bratia Michal a Adam Hrínovci, Rudo Turiak, Peťo Vavrica, Marek Koščo či Damián Jurčík. Ak by som mal brať do úvahy tímovosť, určite by som spomenul Maroša Hrušku, Matúša Sedláka a Dávida Dudeka. Z najmladších, ktorých som mal možnosť niekoľko rokov trénovať v rôznych kategóriach určite najviac vyčnieva Michal Miške, ale máme v klube aj ďalších šikovných chlapcov ako Samo Jančo či Laci Mirt,“ uviedol.

Mladým chýba túžba po víťazstve

Florbal má za sebou výrazný posun, dnes už ide prakticky o iný šport. „Určite sa posunul v materiálno technickom zabezpečení a možnostiach pre tréning hráčov. Výrazne stúpla členská základňa a kluby, hlavne tie tradičné, majú komplet vybudovanú mládežnícku základňu. Najmä mladí chalani disponujú podstatne lepšou technikou ako v časoch, keď na ihriskách bolo množstvo hráčov z hokejbalu a hokeja. Na druhej strane si myslím, že mladí hráči zaostávajú v kondičných otázkach ako sú rýchlosť sila a koordinácia. Takisto mladým hráčom chýba dostatočná zápasová prax, s tým súvisiace skúsenosti, predvídavosť. V mnohých prípadoch vidím absenciu túžby po víťazstve v zápase, ale aj v tréningovom prístupe, chýba im chuť urobiť viac a s väčším nasadením ako robia ich spoluhráči či konkurenti. Samozrejme, že sa to týka prakticky všetkých športov, v čom florbal nie je výnimočný.“

„Za pozitívne považujem aj to, že je v kluboch viac funkcionárov, ako tomu bolo v minulosti, a môžu sa viac špecializovať na svoje konkrétne povinnosti. V časoch našich začiatkov bol tréner, ktorý zháňal materiál (bolo ho málo a bol drahý), vybavoval halu, dopravu, robil šoféra, zdravotníka, pokladníka, oslovoval potenciálnych sponzorov, riešil dresy, po ‚turnajových‘ kolách robil upratovačku, zabezpečoval prevoz mantinelov, riešil registráciu hráčov a komunikáciu so SZFB, zabezpečoval propagáciu, fotodokumentáciu,...“ opísal staré časy Hrnčiar.

Čo robí dnes?

Trénovaniu florbalu sa už nevenuje, v súčasnosti je koučom zjazdového lyžovania. „Čas trávim v prírode so svojou rodinou a sem tam sa idem pozrieť na domáci zápas ‚kobyliek‘.“

Okrem návštevy zápasov svojho milovaného klubu v ňom zastáva aj pozíciu predsedu. „Skôr by som povedal, že funkcia predsedu je čestná. Počas obdobia vo vedení klubu som mal to šťastie, že som sa stretol so skvelými ľuďmi. Oni dnes vedú Grasshoppers a myslím si, že dobre. Otázka o smerovaní by skôr mala byť adresovaná Danielovi Baránkovi, ktorý dnes spoločne s ‚Veňom‘ (Martin Veneny, pozn.) a Milanom Lietavom majú na krku gro organizačnej práce v klube. Spoločne s ďalšími mladými ľuďmi, našimi bývalými hráčmi trénujú všetky družstvá Grasshoppers. Naše priority by som rozdelil do dvoch kategórii - ‚A‘ družstvo a mládež. Našim cieľom je, aby A-tím hral čo najlepšie v extralige, ale nie za každú cenu. V prvom rade je to priateľstve a kolektíve, keďže sa pohybujeme na poli amatérskeho športu a keď budú všetci hráči túžiť po titule, prispôsobia tomu svoje životy a budú ochotní niečo obetovať, môžu ho získať. Výsledok nemôžu chcieť dosiahnuť len tréneri alebo funkcionári, ale predovšetkým hráči, my ostatní im v tom môžeme len pomôcť. Čo sa týka mládeže, tam je cieľ jasný - vychovávať čo najväčšie množstvo hráčov, ktorí budú mať dostatočnú kvalitu - hernú a ľudskú - aby raz mohli nastúpiť v extralige za prvý tím,“ uzavrel.