FLORBALOVÍ TRÉNERI: Kouč, rozhodca i funkcionár, ktorý je pri florbale od samého začiatku

Pri florbale je dlhých dvadsať rokov a za ten čas vychoval množstvo reprezentantiek, či do štruktúr zväzu priviedol množstvo nadšencov, ktorí si florbal napokon obľúbili. Miroslav Hýlek má za sebou vzostupy aj pády, no florbal ho zaujal tak, že mu venuje prakticky všetok pracovný, ale aj voľný čas.

Pri florbale je od začiatku

K florbalu sa dostal čistou náhodou, ešte pred tým pôsobil niekoľko rokov pri hokejbale. „V čase, keď bola moja generácia mladou, florbal ešte neexistoval a ako všetci, som aj ja odrastal na hokejbale. Istý čas som bol aj rozhodcom a popri tom som viedol celú bratislavskú súťaž mužov aj juniorov. Bol som aj jedným z trénerov reprezentačného výberu juniorov Slovenska na majstrovstvách sveta v roku 2004 v Martine, čo sme zavŕšili historicky prvým titulom majstra sveta pre našu krajinu. Taktiež sme sa s kolegami zúčastňovali majstrovstiev Slovenska, odkiaľ mám tiež niekoľko medailí. K florbalu som sa dostal cez Daniela Granca, ktorého som spoznal vďaka prvému prezidentovi SZFB Jarovi Melíškovi. Rozbehnúť tento úžasný šport na Slovensku bolo peknou výzvou a tak som sa do toho pustil,“ spomína Miroslav Hýlek a dodáva: „Boli to zvláštne a náročné časy, no trpezlivá a dlhodobá práca. Pracoval som v pozícii športového redaktora, no napriek tomu som prijal funkciu generálneho sekretára zväzu. Spomínam si na časy, keď bola celková dotácia od štátu na rok vo výške 65 000 slovenských korún. Mnohé aktivity teda išli zorganizovať len za pomoci sponzorov či členov, ktorí si v tom čase museli platiť aj za účasť v reprezentácii.“   

Pobláznil školy, ktoré predtým poznali len hokejbal

Využiť svoje kontakty nie je hanbou, veď každý sa mohol slobodne rozhodnúť, či ponuku využije alebo nie. „Možno sa na mňa kolegovia z hokejbalu nahnevajú, no mal som veľkú výhodu v tom, že pred tým som organizoval obrovské školské podujatia a poznal som veľké množstvo učiteľov, ktorých som neskôr oslovil s ponukou účasti na školských turnajoch vo florbale. Mnohí z nich išli do toho, a my sme im s Danielom Grancom doslova rozdávali hokejky, ktoré financoval práve Dano,“ povedal funkcionár, ktorý stíhal množstvo ďalších aktivít. „Bol som vedúci reprezentačných družstiev a vždy som sa snažil postarať sa o svoju výpravu tak, aby boli účastníci spokojní. Neskôr som sa dostal aj k trénerstvu pri kormidle reprezentácie. Taktiež som si ‘naložil‘ v podobe založenia oficiálneho klubu FBC Dragons Ružinov, s ktorým sme v začiatkoch neohrozene vládli extralige. Až na jeden ročník, kedy nás vyškolila Sereď, ale to patrí k športu a zaslúžili si to,“ vraví čerstvý päťdesiatnik.

Po úspechoch prišli ďalšie výzvy

S pribúdajúcou členskou základňou sa zvyšovalo aj množstvo povinností. „Najskôr som celkom nezvážil, do čoho všetkého sa púšťam, pretože som pracoval pre florbal a tak som od rána do večera, cez víkendy či sviatky, nič iné ani nepoznal. Buď to bola práca zväzová alebo na klubovej úrovni. Dievčatá v Dragons už dosiahli určitý vrchol a vzájomne sme zistili, že si nemáme čo dať a tak sa to tam bez mojej práce do konca sezóny rozpadlo. Netrvalo dlho a prešiel som do klubu z Modry. Mňa vždy lákali výzvy a tak som prevzal licenciu od Dragons a strmhlav sme sa pustili do extraligy s dievčatami, z ktorých mnoho nemalo žiadne alebo minimálne skúsenosti, čo sa prejavilo na výsledkoch. Neskôr som založil klub, spojili sme spoluprácu s pánom Kunštekom, a začali sme pracovať aj s chlapcami. Od pondelka do nedele na florbale bolo časom priam zdrvujúce, no keď ho máte radi, nevnímate to až tak. Trénoval som starších žiakov, dorastencov, juniorov aj ženy, čo bolo veľmi náročné. Podarilo sa mi však zohnať dvoch nadšencov z radov rodičov Martina Madunického a Víťazoslava Dudu a skúsenejšieho kouča Petra Pavlovského, ktorí mi pomáhali, ako len vedeli, za čo im veľmi ďakujem. Taktiež nám v rámci svojich možností pomáhal aj Roman Chovan.“

Dušan a Števo sú TOP!

Kombinácia mnohých činností priniesla so sebou komplikácie. „Časom sa dostavila akási únava či zdravotné a súkromné problémy a bolo potrebné vypustiť ‘paru z hrnca‘. Nie však na zväzovej úrovni, pretože je to moja práca, ktorú som si veľmi obľúbil a ktorú si vážim. Robiť v živote niečo, čo človeka naozaj baví a nerieši koľko hodín času tomu obetuje a či je noc alebo deň, si nemôže dovoliť každý. Doplatil tak na to klub, pretože členovia vytušili, že nedostávajú to, čo by mohli a mali a tak bol koniec. Zostal som však pri mládežníckych výberoch a vybral som si dvoch neskutočných kolegov, ktorými sú Dušan Ďuríček a Štefan Rajčan. Títo chalani sa mi už dlhšie pozdávali po ľudskej stránke a tak som ich oslovil a urobil som veľmi dobre. Vytvorili sme spolu neskutočný realizačný tím, ktorý dokázal poblázniť všetky hráčky tak, že každá jedna mala svoju úlohu v tíme, čo vyústilo do prvého miesta v Plzni a tretieho v Ostrave na náročnom turnaji Regionálnych výberov Českého florbalu. Všetkým ďakujem za perfektnú spoluprácu. Škoda, že prakticky ďalšie dva roky nám ušli, no hlavne dievčatám, ktoré sa nemohli realizovať. Česi už navyše zmenili koncepciu, čo čaká aj nás na Slovensku,“ uzavrel rozhovor Hýlek.