FLORBALOVÍ TRÉNERI: Liberecký „Drak“, ktorý zaletel aj na Slovensko či do Poľska a Nemecka, práve tam čaká na svoju príležitosť

Florbal spoznal v roku 1995, čo je dnes už pekných 25 rokov. Stal sa libereckým „Drakom“ a v pozícii trénera prešiel všetkými vekovými kategóriami. Každý rok organizuje pod Ještědom vo viacerých termínoch veľký medzinárodný turnaj Nisaopen. Takmer pred pätnástimi rokmi prišiel na Slovensko, kde sa stal trénerom juniorského, ale aj ženského reprezentačného družstva. Tréner Vladimír Ježek dnes žije v Nemecku, no florbalové angažmán mu v tejto krajine nevyšlo podľa predstáv...

 

Cez kameru k florbalu

Každý má nejaký príbeh ako sa dostal k florbalu. Ten Ježkov je celkom zaujímavý. „V roku 1995 som ako kameraman regionálnej televízie v Liberci, išiel natáčať florbal. Na mieste som zistil, že družstvo domácich trénuje môj bývalý spoluhráč z hádzanej Tomáš Erben, ktorý bol počas rokov 1996 až 1999 reprezentačným trénerom žien Českej republiky. Spoločne sme v rámci propagácie usporiadali florbalový turnaj za účasti futbalistov Slovana Liberec, FK Jablonec, družstva novinárov a mix tím Crazy Boys and Girls. Z novinárskeho tímu som vytvoril družstvo, ktoré v sezóne 1995/96 hralo tretiu ligu pod názvom SKF Draci Liberec,“ spomína si Vladimír Ježek, ktorý bol prakticky od prvého kontaktu florbalovým trénerom. „Od úplného začiatku som sa stal aj trénerom. Musel som si svoj tím predsa pripraviť podľa svojich predstáv. Mimochodom po dnešnú dobu som trénoval všetky vekové kategórie okrem veteránov a zaujímavé bolo všetko. Za najkrajšie však považujem trénovanie malých detí. Keď sa im venujete, sú vám vďačné a dajú vám to najavo. Pekná práca bola aj pri reprezentačných výberoch. Je jedno či ste tréner Pobrežia Slonoviny, alebo Švédska. Vždy máte v družstve hráčov, ktorí chcú pracovať a podávať čo najlepšie výkony. Zaujímavosťou bola aj ponuka trénovania reprezentáciu nepočujúcich. Ponuku som prijal, ale nikdy sa nezrealizovala... Bohužiaľ sa nepočujúci nedohodli na vedení zväzu a tak som síce bol trénerom, ale nikdy som družstvo nemal.“

 

Na Slovensko spomína v dobrom

V roku 2005 prišla ponuka Slovenského zväzu florbalu a český kouč neváhal. Spoločne s trénerom vtedajšieho Dragonsu Miroslavom Hýlekom viedol v historicky prvom ročníku extraligy žien družstvo slovenskej reprezentácie junioriek. Družstvo bolo zložené z hráčok, ktoré v tom čase nemali svoje družstvo či nemali kde pravidelne hrávať. „Moje pôsobenie na Slovensku bolo pekným obdobím. Síce sa veľa vecí robilo prakticky ako sa hovorí „na kolene.“ Nebolo dostatok financií na sústredenia, dresy boli určené pre niekoľko vekových kategórii súčasne a na veľa rokov. Teplákové súpravy po mužoch... Spomínam si, že sme v Nemšovej organizovali „nábor“ do reprezentácie junioriek. Napokon sme pripravili družstvo na Majstrovstvá sveta, ktoré sa hrali v roku 2006 v Nemecku. Tam sme dostali peknú „nálož“ od všetkých a išli sme domov. Nás to ale nezlomilo a za dva roky v Poľsku sme s juniorkami postúpili medzi elitu. A verte mi, že trikrát poraziť Rusko a vždy im streliť sedem gólov, bolo v tom čase náročné. V Nemecku sme s nimi vtedy prehrali 3:7. Prakticky s totožným tímom, doplneným o skúsenejšie staršie hráčky sme v roku 2009 v Slovinsku ovládli kvalifikáciu o postup na MS žien vo Švédsku. Šampionátu som sa už bohužiaľ nezúčastnil.“
Práve v začiatkoch a pri vzniku extraligovej celoštátnej súťaže bol Ježek na lavičke slovenského výberu. Rozdiely so súčasnou podobou súťaže sú podľa neho markantné. „Bol to dobrý nápad zväzu, aby mladé adeptky do reprezentácie junioriek mali možnosť hrať čo najviac súťažných zápasov spoločne. Úroveň florbalu s tou súčasnou, sa ale nedá porovnávať. Spočiatku to bola súťaž začiatočníčok a tomu zodpovedala aj kvalita. Dnes hrajú v Hyundai extralige hráčky so skúsenosťami zo zahraničia. Družstvá majú riadnu a pravidelnú prípravu, až na posledný rok...,“ skonštatoval 55-ročný český kormidelník, ktorý má zrejme najviac priateľov v zahraničí, aj naďalej na Slovensku. „Slovákov mám rád. Z pôsobenia u vás mám veľa priateľov, s ktorými som v spojení. V súčasnej dobe však väčšinou cez Messenger.“

 

Nisaopen robí ďalej, no v Nemecku prišiel o florbal

Po skúsenosti zo Slovenska, prišla ponuka z Poľska. „Koučovanie reprezentácie junioriek Poľska bolo príjemné. Opäť som sa však dostal do prostredia, kde chýbali financie. Príprava na svetový šampionát 2016 sa začala až na jar v roku 2015. Aj napriek tomu sa nám podarilo vytvoriť tím, ktorý obsadil v Kanade konečné šieste miesto. Úspechom bola remíza s Českom. Celý realizačný tím chcel v načatej práci pokračovať vrátane mňa. Ďalšie ročníky dievčat boli ešte lepšie než tie v Kanade a tešili sme sa na ďalšiu prípravu na MS vo Švajčiarsku. Lenže hlavný tréner Piotrt Augustyniak mal nezhody s prezidentom poľského zväzu. Spor sa naťahoval a po roku bol schválený nový realizačný tím. Pre mňa to bolo veľké sklamanie.“
Dlhé roky bol Vlado spätý s Libercom nielen v pozícii trénera. Už dvadsať rokov organizuje medzinárodný turnaj Nisaopen, no už nejaký čas žije a pracuje v Nemecku. „Nisaopen stále organizujem, aj keď minulý rok sa nám nepodaril zo známych dôvodov zorganizovať. Posledné roky mi s organizáciou pomáhajú moji najstarší synovia Jakub a David. Máme aj hlavného rozhodcu Aleša Jansu, ktorý má na starosť výber a nasadzovanie rozhodcov do turnaja a takmer mu do toho nekecám,“ dodal Ježek s úškrnom. „V Nemecku žijem od roku 2018. V tom čase som ale stále pracoval v Liberci. Deti tam chodili do škôl. Len moja žena Hanka mala prácu v Nemecku a pokiaľ sme bývali v Liberci, tak cestovala takmer dve hodiny do práce a rovnako z práce domov. Tak sme sa odsťahovali do malej obce v pohraničí, blízko mesta Žitava. Na jeseň v roku 2019 som dostal ponuku trénovať druhú Bundesligu. Bolo to však až 400 kilometrov ďaleko od Liberca. Súčasťou ponuky bola práca pre mňa bez znalosti Nemčiny na jednu zmenu  a s voľnými víkendmi. Taktiež práca pre manželku a mladší synovia, mohli trénovať florbal v miestnom mládežníckom družstve. Dnes zo všetkého zostala len práca mojej ženy... Keď je to možné, tak vozím synov na tréningy do Karlových Varov, čo je 180 kilometrov ďaleko. Ja nikoho netrénujem a prácu som si musel zohnať sám. Z toho vyplýva ponaučenie, že pokiaľ chcete ísť ďaleko od domova, vždy si všetko poriadne a vopred dobre premyslite! Sľúbené podmienky sú lepšie potvrdené písomne na papieri, než ústne dohodnuté. Sme tu však s rodinkou spokojní, no chýba nám florbal...,“ prešlo vyjadrenie z úsmevného do vážnejšieho tónu.

 

Sme lepší ako Nemci

Florbal sleduje na všetkých „frontoch“ a preto môže porovnávať jednotlivé úrovne aj v súčasnosti. „Môžem to porovnávať len druhú Bundesligu. Táto súťaž je na úrovni českej divízie, čo je štvrtá výkonnostná úroveň. Možno družstvá na prvých miestach by zvládli celoštátnu súťaž. Po predošlej nedohratej sezóne bola súťaž rozšírená o jednu divíziu, takže pribudli do nej najlepšie družstvá z regionálnych líg. V Nemecku je však obľúbený aj florbal vo formáte 3+1. Dokonca sa tu organizujú aj celoštátne majstrovstvá. Ženy majú len jednu súťaž. Úroveň týchto tímov je však veľmi rozdielna. Za niektoré družstvá mužov tu hrávajú aj ženy. Najlepší hráči a hráčky tejto krajiny však pôsobia vo Švajčiarsku. Poradie úrovne súťaží by som ohodnotil nasledovne. Na prvom mieste je Česko, po nás nasledujú Slováci a až potom sú Nemci,“ uzavrel Ježek, ktorý ešte na úplný záver doplnil: „Všetkým vašim čitateľom a mojim slovenským priateľom želám kľudnejší rok 2021!“



Odoberajte newsletter