FLORBALOVÍ TRÉNERI: Vybudoval úspešný klub a viedol reprezentáciu. Sága si užíva trénerský oddych

Miroslav Sága patrí medzi nenahraditeľné osobnosti slovenského florbalu. Ku športu s deravou loptičkou prešiel priamo z ľadového hokeja, kde pracoval s tými najlepšími. Od roku 2005 v Trenčíne buduje klub, kde zúročil všetky svoje predchádzajúce skúsenosti a s ktorým dosiahol v pozícii šéfa, ale i trénera, už nejeden úspech.

 

Od hokejovej kariéry až po založenie florbalového klubu

 „Po skončení hokejovej kariéry v Dukle Trenčín, zo zdravotných dôvodov, som pracoval naďalej pre klub, už ako vedúci mužstva úspešného trénera Júliusa Šuplera, aj ako skladník klubu. Následne som sa stal výhradným zástupcom špičkových slovenských hokejových reprezentantov hrajúcich v NHL na Slovensku. Viacerých som zastupoval v rámci ich účasti v reklame a na významných kultúrno-spoločensko-športových podujatiach, počas ich pobytu na Slovensku. Počas leta 1998 sa nám podarilo naštartovať projekt Hviezdy deťom, šlo o tenisový turnaj hokejových osobností Sága Cup za účasti hráčov NHL. Organizovali sme aj rozlúčkovú benefíciu hokejovej legendy Ota Haščáka, hokejovú benefíciu Miroslava Šatana, hokejovú exhibíciu Demitra Team – Jágr Team, príchod Stanleyho pohára Tomáša Kopeckého (Detroit Red Wings), eventy pre bankárov a veľvyslancov. Súbežne s touto prácou som vykonával aj prácu športového agenta. Zastupoval som slovenských reprezentantov vo futbale a hokeji, v ich rokovaniach pri nových transferoch, pri zmene ich klubov. Staral som sa o nich a ich agendu. Dokonca som istý čas pracoval ako športový a marketingový redaktor v regionálnom týždenníku a Televízii Trenčín. Až prišiel čas, kedy ma zlákal kamarát Martin Šedivý, aby som si prišiel zahrať florbal. Vyskúšal som to a tento šport sa mi zapáčil. V roku 2005 som založil klub za podpory Viktora Pagáčika, Martina Šedivého, Mária Matušinca a Františka Juríka. Po nábore v septembri 2005 odštartovala moja trénerská kariéra. Začal som trénovať mužov od sezóny 2005/2006 v extralige a neskôr som zaskakoval, kde bolo treba,“ opísal svoj prvý kontakt s florbalom Miroslav Sága. 

 

Vybudoval nezastaviteľnú partiu

Pod hradom Matúša Čáka vybudoval tím, ktorý niekoľko rokov dominoval na domácej scéne. Pod jeho vedením sa 1. FBC Trenčín radoval z troch majstrovských titulov v neprerušenej sérii, čo pochopiteľne radí medzi svoje najväčšie úspechy. „Spomeniem zisk štyroch titulov majstra Slovenskej republiky v extralige mužov (2009, 2011, 2012, 2013). Štyri tituly v rade sme oslavovali aj v extralige juniorov (2010, 2011, 2012, 2013). Trikrát náš klub reprezentoval Slovensko na európskej scéne. Navyše, v sezóne 2019/2020 sme sa stali v extralige juniorov, aj víťazmi po základnej časti, ktorá bola predčasne ukončená pre pandémiu koronavírusu. V doraste, kde som bol hlavný tréner na majstrovstvách SR, sme do Trenčína, doviezli titul (2012). Štyri prvenstvá sme vybojovali aj v I. lige mužov s mladými hráčmi z A-tímu,“ povedal rodák zo Žiliny.

 

„Ďalšie umiestnenia na druhej a tretej priečke nespomínam, i keď aj tie mali pre nás svoju cenu počas vývoja klubu. Hovorí sa, že úspechy sú všetkých a neúspech je iba trénera! Takto sa na to viacerí pozerajú. Ja si myslím opak. Úspech aj neúspech je všetkých. Tréner robí hráčov a hráči robia trénera. Mužské tituly patria družine okolo kapitána Branislava Kovalčíka. Skvelé obdobie, krásne spomienky a zážitky (2009 – 2013). Za úspech považujem, že som na slovenskej florbalovej scéne vydržal ako hlavný tréner neuveriteľných 16 rokov. Absolvoval som 15 sezón bez prestávky. Nebolo to jednoduché. Oddýchol som si až v extralige mužov v sezóne 2019/2020, keď ma vystriedal skúsený český odborník Jan Holovka. Ja som sa presunul do juniorky. Za spoluprácu pri mojej trénerskej činnosti za posledné roky ďakujem Marekovi Bulkovi a všetkým hráčom, trénerom a kolegom v klube, ktorí mi pomáhali od vzniku klubu až dodnes.“

 

Ako už spomenul, Miroslav Sága viedol viacero vekových kategórii a dokonca aj ženy. S kým sa mu pracovalo najlepšie? „Práca trénera nie je vôbec jednoduchá. Každý tréner vie o čom hovorím. Ja som počas 16 rokov trénoval zopár mesiacov aj ženy, keď sme hrali play-off. Bolo to niečo iné. Musím však naše dievčatá pochváliť. Spomínam si na zápasy play-off v Žiline či v Seredi, kde sme hrali s favoritmi vyrovnané zápasy. U dievčat by som vyzdvihol obetavosť a veľkú snahu, veľkú bojovnosť a odhodlanosť zvíťaziť. Trénovať dievčatá je, podľa mňa, náročnejšie ako viesť mužov. Má to svoje špecifiká. Tréner musí byť trpezlivý, empatický, tolerantný, získať si ich úctu a rešpekt. U nás v klube bolo potrebné obsadiť post trénera mužov, išiel som tam. Dokážem trénovať aj mládež, od kategórie starších žiakov si to viem predstaviť. Viac by som sa však videl u mužov alebo mládeže, ako pri ženách. Momentálne máme v klube trénerské posty všetky obsadené, tak dúfam, že nám to vydrží čo najdlhšie,“ zaželal si skúsený odborník.

 

Prísny, no spravodlivý

Jeho práca v klube nezostala bez povšimnutia, dvakrát sa zúčastnil na majstrovstvách sveta juniorov – v roku 2007 vo Švajčiarsku v pozícii asistenta a o dva roky neskôr vo Fínsku ako hlavný tréner. V roku 2014 vo Švédsku viedol slovenskú reprezentáciu aj na majstrovstvách sveta mužov. „Snažil som sa byť spravodlivý. Nemal som rád krivdu. Hromžil som pri zlých rozhodnutiach rozhodcov, i vlastných chybách. Nemal som rád frajerov mimo ihriska, ale na ihrisku. Mal som a mám rád tímových hráčov. Hráčov, čo sa obetujú pre úspech tímu a klubu. Skromní, snaživí, oddaní športovci – takí mali môj rešpekt. Ak je v tíme správna chémia, funguje aj partia. Podporoval som slabších hráčov, ukazoval cestu k víťazstvám ostatným. Nastavené pravidlá sa museli vždy dodržiavať. Slovo trénera malo svoju váhu. Zodpovedal som za výsledky. Komunikácia s tímom musela fungovať. Vážil som si obetavých hráčov a srdciarov, hráčov, ktorí sa nikdy nevzdali, hrali až do konca. Boli hladní po úspechu. Tešil som sa zo strelcov, krásnych akcií, gólov i pekných brankárskych zákrokov. Nemal som v tíme ‚náhradníkov‘. Všetci boli dôležití. Pred finálovým zápasom napríklad mladý Lukáš Poruban bol u mňa až šestnásty, hráč mimo základu. Inak talentovaný, rýchly útočník a strelec. Hovoril som mu, že rozhodne zápas a pomôže nám. Nakoniec som ho postavil po I. tretine v Žiline. Zavelil dvoma gólmi k obratu a pomohol nám k zisku majstrovského titulu. Všetci sme si boli rovní,“ zaspomínal si dnes 48-ročný prezident 1. FBC Trenčín.

 

„V roku 2005 sme založili klub a v roku 2009 sme už, ako ‚chlapci z ulice‘, dvíhali nad hlavu pohár majstra Slovenskej republiky. Neskôr až trikrát v rade. Družina okolo kapitána Kovalčíka bola skvelá. Všetci do jedného. Na túto éru história klubu nikdy nezabudne. Aj naši súperi mali pred nami rešpekt. To, ako sa chalani obetovali pre klub, bolo fantastické. Ako najväčší profesionáli. Za ich tvrdú prácu si právom vybojovali kredit po celom Slovensku. Hráčov som nešanoval, keď bola potrebná drina, nepoznal som kamaráta. Všetci tvrdo makali, aby boli najlepší. Od vzniku klubu až do sezóny 2013/2014 som bol veľmi prísny. To bola náročná a tvrdá cesta od vzniku klubu k vrcholu – titulom, ktoré sme získali. Vedel som, že tréner sa nehodnotí, či je dobrý alebo zlý, ale či je úspešný alebo neúspešný. Toho som sa držal.“

 

Mohol sa učiť od Šuplera a Františka Hossu

Počas pôsobenia v ľadovom hokeji mohol obdivovať prácu elitných slovenských trénerov a aj z tohto pozorovania neskôr čerpal pri vedení florbalového družstva. „Začal som hrať hokej v Žiline, ako Žilinčan. Neskôr som prestúpil do Dukly Trenčín (1989) už ako 16-ročný. Trénerstvo ma bavilo, už počas hokeja som si všímal trénerov. Mal som veľké šťastie, že som si vybojoval miesto v základe v juniorke u trénera Ladislava Štefaničiaka. Neskôr som prešiel až do mužov Dukly. Sledoval som priamo v akcii trénerské esá a legendu Júliusa Šuplera, neskôr Františka Hossu, Rudolfa Uličného ešte v časoch česko-slovenskej federálnej ligy, ktorá skončila sezónou 1992/1993. Neskôr som vnímal svojského, ale úspešného, kvalitného, charakterného človeka trénera Jaroslava Waltera. Od všetkých som niečo pochytil a inšpiroval sa. Všímal som si ich prácu, prednosti a prejavy. Všetci boli veľkí odborníci, osobnosti slovenského hokeja. Hokej je blízky florbalu. Ťažil som z toho. Tréner musí pridať vždy niečo svoje. Nemohol som sa tomu však venovať naplno, keďže som trénoval popri zamestnaní,“ uviedol Sága.

 

Skvelá partia so štyrmi titulmi i nová generácia

Keďže 1. FBC Trenčín patrí medzi najúspešnejšie slovenské kluby, je zrejmé, že sa v ňom objavilo veľké množstvo výnimočných florbalistov a inak to nie je ani v súčasnosti. Napriek tomu, že sa aktuálne nehrá, Trenčania bezpochyby disponujú jedným z najkvalitenších, ak nie vôbec najkvalitenjším kádrom v extralige. „Pre mňa sú všetci hráči, čo získali so mnou štyri extraligové tituly frajeri. Boli skvelí a vždy ostanú u mňa v pamäti. Musím však vyzdvihnúť najväčšiu osobnosť tímu a klubu – kapitána Branislava Kovalčíka. Na ploche sa presadil, keď sme potrebovali. Strhol ostatných, správny kapitán. Vedel, kde je jeho pozícia a mal aj rešpekt u súperov. Mohol by som spomenúť každého, kto bol v majstrovskom tíme. Každý mal pre mužstvo svoju cenu a dôležitosť. Dominovali však starší skúsenejší hráči ako Lajčiak, Lamačka, Mičko, Filadelfi, Pavlus. Neskôr sa pridali mladíci Seriš, Straka, bratia Helešovci, Bulko, Zeliezka, Noro Ondrášik, Ďurmek, Mészáros, Klobučník, Poruban, Kiačik, Mateják, Valach, Magdolen. Ostatní ich vhodne dopĺňali a tvorili sme spolu silný tím. Od sezóny 2013/2014 až do sezóny 2018/2019 sme si vybojovali medailové pozície po základnej časti, ale v play–off sme už do semifinále nepostúpili. Vypadli sme. Po úspechoch prišli neúspechy. Z mladej generácie spomeniem talentovaných hráčov Hatalu, Kvasnicu, Virgu a Bánfiho. Máme však aj ďalších nádejných juniorov a dorastencov, ich čas príde čoskoro,“ zdvihol pre súperov varovný prst.

 

Technickejší, systémový, taktický florbal

Sága začal s florbalom, keď už bežala extraliga mužov a rozbiehala sa aj extraliga žien. Napriek tomu sa zaradil medzi stálice a patrí medzi najdlhšie pôsobiace osoby na domácej florbalovej scéne. „My sme od leta 2005 išli od nuly. Vedomosť o florbale na Slovensku bola nízka. Dominovala HKL-MJM Petržalka a Dragons Bratislava, Hurikán Bratislava, Florko Košice a ATU Košice. Juventa Žilina mala mladý tím šikovných hráčov. Materiály na Slovensku k florbalu neexistovali. Každý si zháňal veci, ako vedel. Niečo doniesli reprezentační tréneri. Niečo som si získal z ČFBU a IFF, či fínskej federácie. Neskôr z účasti na majstrovstvách sveta. Najviac som využíval svoje hokejové znalosti a skúsenosti. Štandartky a presilovky som nechával aj na starších hráčov. Aj táto doba mala svoje florbalové osobnosti. Pamätám si kvalitných hráčov: Bereš, Škarupa, Marušinec, Krchňák, Galovič, Forro, Wilsh, Majerník, Zeman, Petróci, Lukáš Blaško, Máder, Komačka, Kabát, Kender, Řezanina, Kalčok, Gažo, Denis Granec, Kaňovský, Varga, Riko Thron či Veneny, a za náš klub v tejto ére dominovali Kovalčík, Lamačka, Lajčiak, Šedivý, Filadelfi, Pavlus, Magdolen, Straka, Bulko, Zeliezka, Peťo Heleš, Seriš, Kiačik, Klobučník, Mészáros a Poruban. Dnes posun vidím v tom, že za ostatných 3 – 5 rokov sa florbal posunul vo všetkých kluboch na Slovensku. Hrá sa technickejší, systémový, taktický florbal. V rokoch 2006 – 2010 sme hrali mix hokeja, hokejbalu a florbalu. Hralo sa však vo vysokom tempe, malo to svoju kvalitu, výkony hráčov boli na vysokej úrovni. Každý tím a hráč na ploche nič nevypustil. Zápasy mali divácku kulisu. Derby zápasy sme mali s Dragons Bratislava, Hurikánom Bratislava či Florkom Košice. Rozdiel vidím najmä v technike a systémových veciach. Všetci boli takmer na začiatku a štartovali sme novodobú éru slovenského florbalu. Titul má rovnakú hodnotu dnes, ako aj v minulosti. ‚Zadarmo‘ vám ho nikto nedoprial,“ vyhlásil bývalý extraligový hokejista, so ziskom federálneho bronzu (1992/1993) a troch titulov majstra Slovenska s Duklou Trenčín (1993 – 1995).

 

„Teraz je liga už vyrovnanejšia. Prišli mladí hráči, ktorí sú technicky vyspelejší. Majú zaužívané systémové veci. Dlhšiu dobu hrávajú spolu. Sú zohratejší. Majú sa od koho učiť. To u nás neexistovalo. Do kategórie mužov prichádzajú chlapci už po 7 – 10 rokoch práce v mládežníckych kategóriách vo svojich kluboch. Sú dobre pripravení. V minulosti prichádzali chlapci z ulice, dostali hokejku a išli hrať. Nevedeli sme pravidlá, všetko sme sa učili za pochodu. Rovnako aj tréneri sú vyspelejší. Majú viac možností sa vzdelávať, informácii o florbale je oveľa viac. Sledujú sa viaceré zahraničné ligy. Internet je plný zaujímavostí. Taktiky sa preberajú a prispôsobujú sa systémy pre slovenské tímy.“

 

Chce sa viac venovať svojim deťom

Po šestnástich rokoch trénerskej kariéry si užíva zaslúžený odpočinok, hoci stále stojí na čele klubu. „Voľného času mám veľmi málo. Rád by som to už konečne zmenil. Potešilo ma, že po 16 rokoch už mám trénersky oddych. Konečne! Užívam si to. Odovzdal som klubu svoje skúsenosti a ušanoval mu nemálo finančných zdrojov. Zažil som veľa krásnych zážitkov. Odtrénoval som veľa zápasov, najazdil mnoho kilometrov, spoznal veľa hráčov, trénerov a funkcionárov. Víkend čo víkend som bol na cestách. Deti a rodina si ma neužili. Z dôvodu pandémie covid-19, to máme v tejto dobe horšie, keďže všetko je zatvorené a pohyb obmedzený. Nič sa nehrá. Je to zlé. Vo voľnom čase rád oddychujem, pozriem si dobrý film alebo dokument, počúvam hudbu. Som viac so svojimi deťmi, chcem sa im viac venovať. No a spolu s kolegami ma čaká práca pri ďalšom rozvoji klubu. Keďže naša organizácia je aj prevádzkovateľom Mestskej športovej haly v Trenčíne, máme sa čo obracať,“ uzavrel obsiahle rozprávanie Miroslav Sága. 



Odoberajte newsletter