Katarína Klapitová: „Žiadny sen nie je príliš malý, choďte vždy za svojim cieľom!“

Dlhoročná kapitánka slovenského tímu žien sa rozhodla po poslednom dueli svetového šampionátu v Čechách ukončiť svoju reprezentačnú kariéru. V ženskom tíme odohrala celkom 126 zápasov a strelila v nich 30 gólov a na 36 asistovala. Bola osobnosťou v kabíne a určitým pojítkom medzi realizačným tímom a hráčkami. Je odchovankyňou klubu ŠK Juventa Žirafa Žilina a pôsobila ako legionárka vo dvoch krajinách – Česku a vo Švajčiarsku. Spolu s ňou končia aj ďalšie tri opory reprezentácie Kristína Belicová a sestry Paulína a Kristína Hudákové.

Rozhodli ste sa skončiť v reprezentačnom drese. Je dôvodom vek, alebo niečo iné?
„Nikdy som ani len nepomyslela, že tomuto športu niečo obetujem, no v poslednom čase mi tieto myšlienky čoraz častejšie vírili hlavou. Takto by sa športovec podľa mňa nemal cítiť, pretože to musí robiť s radosťou. Navyše už s pribúdajúcim vekom nedávam do toho toľko energie a začala som pociťovať, že svetový florbal sa posúva inde a treba prenechať miesto mladým a dravejším hráčkam. Je to prirodzený pocit, že časom stratíte pocit vášne pre daný šport. Chcela by som sa venovať svojej rodine a kamarátom a viac vstúpiť do spoločenského života, ktorý doteraz nebol takmer žiaden.“

Pamätáte si na svoj prvý zápas v drese Slovenska?
„Na úplne prvý asi nie, ale spomínam si na prvé Majstrovstvá sveta, keď som mala štrnásť rokov a bol to šampionát junioriek v Olomouci. Strelila som svoj prvý gól Češkám spoza brány. Bolo to strašne cool, pretože ten trik vedelo len zopár hráčok a teraz to vie už takmer každý.“ 

Boli ste kapitánkou, ktorú nikdy nie je jednoduché nahradiť. Čo si myslíte, kto by mohol po vás zobrať túto dôležitú funkciu na svoje plecia?
„Myslím si že na to majú buď Janka Trošková, prípadne Linda Pudišová, lenže na medzinárodnej úrovni je potrebné ovládať angličtinu, čiže baby majú dva roky na to, aby zamakali na angličtine a potom to bude úplne v poriadku.“

Na rozlúčkový zápas Kataríny Klapitovej sa priiel pozrieť aj jej otec s rodinou, Zdroj: Michal Tarabík/Floorball Frames

Máte určite veľa spomienok. Na čo budete spomínať najviac a naopak na čo priveľmi nie?
„Na všetky reprezentačné akcie s mojimi dievčatami, ktoré nebudem nazývať spoluhráčkami, ale dobrými kamarátkami. Máme strašne veľa zážitkov a niektoré z nich su priam nepublikovateľné. Samozrejme po florbalovej stránke všetky účasti na veľkých podujatiach od Majstrovstiev sveta počnúc, až po Svetové hry. Čo sa týka negatívnych pocitov tak keď sme sa s repre dostali po prvý raz do základnej skupiny MS medzi svetovú osmičku a my sme za dva zápasy stihli inkasovať štyridsať gólov. Bola som po prvý raz kapitánkou tímu. Bolo veľmi psychicky náročné pokračovať v šampionáte, ale napokon sme obsadili šieste miesto.“

Ste považovaná za svetobežníčku. Ak porovnáte Slovensko, Česko či Švajčiarsko, kde pôsobíte už dlho, ako by ste špecifikovali každé to obdobie?
„Toto je veľmi náročné porovnávať, pretože za tak dlhý čas sa všetko vo florbale pomenilo. Na Slovensku v začiatkoch hrával zápasy úplne každý, kto sa zaregistroval v klube, v Čechách sa to začalo poloprofesionalizovať, no stále som nemala pocit, že to nie je o kondícii a o šikovných rukách. Stále to bolo o tímovosti a len zopár hráčok vynikalo. Švajčiarsko je čisto iba o behaní a o kondičke.

Uzavrieť reprezentáciu je jedna vec a skončiť s florbalom druhá. Máte jasno aj v tejto záležitosti?
„Toto je moja posledná florbalová sezóna, čiže približne v apríli odohrám vo švajčiarskej lige svoj posledný zápas.“

Katarína Klapitová sa lúči s reprezentačnou kariérou, Zdroj: Michal Tarabík/Floorball Frames

Čomu a kde sa chcete venovať v budúcnosti?
„Na Slovensko sa už neplánujem vrátiť. Chcem zostať vo Švajčiarsku. Ak by ma niekto na Slovensko zavolal na nejaký turnaj, možno sa prídem zabaviť. Vo firme sa tiež venujeme florbalu a hrávame každú stredu. Po osemnástich rokoch, počas ktorých som celý a každý týždeň presne vedela čo ma čaká a čo budem robiť, by som nechcela mať konkrétne nalinkované čo a kde budem robiť.“

Chcela by ste niečo odkázať mladým dievčatám, ktoré sledovali vaše zápasy v televízii a uvažovali, že by si raz chceli zahrať v reprezentácii?
„Žiadny sen nie je príliš malý, to je prvá vec a keď sa na to už dajú tak musia makať a ísť si za svojim cieľom. Vždy dávajte tím na prvé miesto a vaše ego je až druhoradé...“

Našli ste v článku chybu alebo máte nápad na zaujímavý obsah? Napíšte nám e-mail na redakcia@szfb.sk