Lukáš Řezanina: „Reprezentovať Slovensko bolo pre mňa najvzácnejšie!“

Ako štvorročnému sa mu páčil ľadový hokej, no v desiatich ho vytlačil florbal. Lukáš Řezanina začínal v klube FaBK ATU Košice a časom sa stal slovenským reprezentantom. Pozná tú česť a zodpovednosť funkcie kapitána a za svoju reprezentačnú kariéru odohral 104 zápasov. Patrí medzi prvých Slovákov, ktorí si vyskúšali zahraničné angažmán. Pôsobil v Čechách a zahral si aj vo Švédsku. V súčasnosti sa príkladne vrátil do rodných Košíc, ktorým odovzdáva svoje bohaté skúsenosti. Včerajší súboj na svetovom šampionáte v Helsinkách proti Estónsku bol jeho rozlúčkovým aj preto sme sa s víťazom ankety Florbalista roka 2015 pozhovárali.

Ako by si zhodnotil svoju reprezentačnú kariéru?

„Snažil som sa ju zhodnotiť chlapcom v šatni po zápase s Estónskom a mal som viac ako len slzy na krajíčku. Okrem najdôležitejších vecí v živote, ako sú rodina, zdravie či šťastie, bolo pre mňa reprezentovať naše Slovensko to najvzácnejšie. Dúfam, že podobný pocit budú mať chlapci tiež ešte dlhé roky.“

Spomínaš si na svoj debut v reprezentačnom drese?

„V junioroch som začal pod pánom trénerom Miroslavom Ságom. V prvom zápase sa mi podarilo trikrát nahrať Majkimu Semanovi. Z tretej lajny sme boli prvá a lepší štart som si ani nevedel priať. U mužov som začal na céčkovom MS v Španielsku so staršími harcovníkmi, veľa som sa učil po ľudskej stránke a veľa som plnil fľašky s vodou...“

V čom je rozdielny pocit keď máš premiérový zápas a ten posledný? Ako si prežíval súboj s Estónskom?

„Asi je rozdielna zodpovednosť za tím. Je stále ľahké prísť do reprezentácie a hrať bezstarostne, ukázať čo človeku dal pánbožko a tvrdý tréning. Ak je človek líder a starší v kabíne, tak musí hľadieť na ostatných a viesť tím za spoločným cieľom.“

Florbal je amatérsky šport. Ty si zažil aj pozíciu legionára v zahraničí. Ak človek chce niečo dosiahnuť, musí sa podľa teba správať skôr ako profesionál a na čo by podľa teba mal klásť možno najväčší dôraz?

„Najdôležitejšie je mať ten šport rád. Ja som miloval hokej od štyroch rokov a od desiatich som miloval florbal. Musím poďakovať celej rodinke doma a klubu ATU Košice, že mi na všetko vytvorilo ideálne prostredie.“

Počas reprezentačnej kariéry si mal určite veľké množstvo zážitkov. Na čo tak najviac spomínaš?

„Najradšej si spomínam na domáce zápasy a ďakovačky s fanúšikmi po vyhranom zápase, najviac asi v Nitre.“

Ako by si zhodnotil podmienky a starostlivosť o reprezentantov dnes? Čo všetko sa zmenilo?

„Starostlivosť je ukážková a ťahá sa za jeden povraz. Začína to byť o detailoch, analyzujeme prečo sme hrali v teplotách, prečo sme nemali iskru v šiestom zápase, čo sme mohli spraviť lepšie. Ak by sme boli zdraví a vyhrali s Lotyšmi, analyzovali by sme, prečo sme dostali päť gólov s Fínmi, keď si vypracovali iba tri. Stále sa dajú nájsť veci na zlepšenie a čím menšie detaily to budú, tým komplexnejší tím bude.“

Na klubovej úrovni budeš pokračovať v košickom ATU, chceš sa florbalu ešte aktívne venovať?

„S chalanmi z ATU sme si sľúbili, že jedno play-off mákneme. Veľmi som si ľudí obľúbil a uvidíme ako budeme kondične pripravení. Po sezóne dám súťaženie bokom a urobíme si krásny život s mojou snúbenicou Aničkou a synčekom Sebíkom. Okrem toho som rozbehol medzinárodnú IT firmu a máme krásny rast, chcem to zvládnuť.“

Premýšľal si nad tým, že po skončení kariéry sa nejakou formou budeš venovať florbalu?

„Pri florbale nekončím, s Romčom Cibikom organizujeme medzinárodný turnaj Slovak Floorball Cup a s Pažkym chystáme pre mladé talenty florbalový kemp Floorball Academy.“

V akom svetle vidíš perspektívu dnešnej novej generácie hráčov v reprezentácii?

„Mali sme o tom debatu. Väčšina chalanov má okolo 20 až 22 rokov a kľudne môže viac ako desať ľudí z dnešného tímu byť aj na MS 2026. A možno doniesť aj prvú medailu.“