ŠAMPIONÁTY OČAMI ÚČASTNÍKOV: Chcenie a spoločná partia ich dostala nečakane až do finále

V poradí druhý svetový šampionát B-kategórie čakal na slovenskú reprezentáciu juniorov v roku 2005. Slovenský výber sa z Bratislavy presunul do lotyšských miest Valmiera a Cesis. V porovnaní s účasťou spred dvoch rokov z Prahy, bol náš výber skúsenejší, čo dokázali chlapci aj dosiahnutými výsledkami, no na postup medzi svetovú elitu to žiaľ, nestačilo. Jedným zo sklamaných hráčov bol aj ešte stále aktívne hrajúci obranca FK Florko Košice Lukáš Blaško.

Z Mlynskej doliny do lotyšského luxusu

Pred šestnástimi rokmi bojoval mladý Košičan v drese juniorskej reprezentácie aby ju posunul medzi svetovú osmičku. „Keď si tak pozriem na ten rok – 2005, človeku sa ani nechce veriť koľko času od vtedy už prešlo a v podstate celá moja florbalová kariéra. Preto si aj úplne na všetko človek nepamätá. Ak si teda dobre spomínam tak cesta autobusom do dejiska trvala 25 hodín. Išli sme po viacdňovom sústredení z Bratislavy, kde sme boli ubytovaní v Mlynskej doline na internátoch. O to väčší šok bol po príchode do Valmiery – čakal nás krásny a nový hotel. O pár rokov sa pri hoteli dostavalo veľké olympijské tréningové centrum. Strava bola na super úrovni takže v tomto smere sme sa mali naozaj luxusne,“ spomína si slovenský reprezentant Lukáš Blaško.

Rusi boli lepší

Slovensko obsadilo konečné druhé miesto, keď sme vo finále nezvládli súboj s Ruskom. „Prehrať finále je vždy sklamaním, aj keď už účasť v ňom bola naozaj výborná. Každý chcel od začiatku dlhej prípravy sa v prvom rade dostať do nominácie na MS a tam hrať o postup. Bolo potrebné si uvedomiť, že v skupine sme mali Japonsko, o ktorom sme nevedeli absolútne nič, Estónsko, ako jedného zo spolufavoritov celého turnaja a zrejme top favorita Nemecko. Zahral nám do kariet aj žreb. Prvý zápas s Japonskom sme si oťukali atmosféru šampionátu a nakoniec pohodlne vyhrali. Do druhého súboja sme nastupovali, dá sa povedať aj ako outsider proti Nemcom. Tých sme na prekvapenie všetkých účastníkov turnaja vysoko zdolali a ani naša prehra v poslednom zápase skupiny s Estóncami neznamenala iné ako prvé miesto v skupine. Semifinále proti Singapuru bolo náročné skôr psychicky. V podstate prvý krát sme hrali zápas, kde sme nielen chceli ale aj museli vyhrať. Na finále proti Rusom sme si verili. Pamätám si, že sme aj v prvej časti zápasu dali nejaké 2-3 žŕdky, no nakoniec sme Rusom podľahli celkom hladko o štyri góly... Rusi boli úprimne lepši a asi to v tej chvíli ešte na postup nebolo. Predsa len skoro polovica družstva sme hrávali florbal maximálne jednu sezónu a skúsenosti sme nemali žiadne a len chcenie a spoločná partia nás dostala povedzme si úprimne, veľmi nečakane až do finále. Ak sa nato spätne pozriem, sklamanie v tej chvíli bolo obrovské. Ale neskôr sa náš postup do finále ukázal ako extrémne dôležitý, keďže o dva roky hrali naši juniori kvalifikáciu o postup na MS a týmto našim umiestnením hrali o postup do A-kategórie, kde postúpili a sú tam doteraz. Toto si spätne môžeme všetci ceniť,“ povedal hrdo Lukáš, ktorý na spomínaných MS strelil dva góly. „Pamätám si na jeden. Bol to súboj proti Japonsku a bol to náš prvý gól na turnaji. Na druhý gól si už po pravde nespomínam.“

Prehrali všetko v kartách...

Zodpovednosť Lukáša Blaška bola o to väčšia, že nielen v klube ale aj v reprezentácii mu „velil“ otec Pavol. „Pod vedením otca hrám približne deväťdesiat percent času, čo hrám florbal. Takže je to už v podstate aj zvyk. Zo začiatku som bol len hráčom. Po čase, keď som začal aj trénovať, som mal na niektoré veci iný názor ale vždy sme našli spoločnú reč tak, aby to bolo prospešné pre tím. Tak to je aj ostatné dve sezóny, keď v prípade otcových iných povinností vediem mužov na zápase ako hrajúci tréner, kde sa vždy dopredu dohodneme čo a ako v zápase a myslím, že to funguje.“
Každý pobyt z domova, obzvlášť s kolektívom kamarátov je zážitkom. „Príhod bolo naozaj možno aj na celú knihu. Už od prvého spoločného zrazu v Bratislave, cez turnaje v Rakúsku, Ostrave, Bratislave až po samotné MS v Lotyšsku. “Zaujímavé” bolo posledné sústredenie pred MS v hlavnom meste. Vždy, keď vidím niekde jedného z dvojice hráčov zo severu Slovenska, spomeniem si na to, ako prehrali v kartách všetky peniaze s vtedy najmladším hráčom výberu a nemali sa ako dostať domov po návrate. Veľká väčšina príhod sa ale stala ako sa hovorí “v šatni” a nie je úplne publikovateľná a tam by to aj malo ostať. Myslím, že ale za väčšinu a dokonca všetkých vtedajších hráčov môžem povedať, že sme si veľmi dobre sadli či to boli chlapci z Oravy, Žiliny, Bratislavy alebo Košíc. Na extraligovej úrovni aktuálne pôsobíme už len dvaja a to Paťo Paulikovič a ja. Môj vtedajší obranný parťák Vašo Komačka, žiaľ musel skončiť kvôli zraneniu a nižšiu súťaž hrá ešte asi už len Tomáš. Škarupa a Lukáš Varga. Predsa len mame už všetci ďaleko po 30-tke,“ uzavrel spomienky vysoký nekompromisný obranca.