ČO ROBIA DNES? Backová žije v Brne a učarovalo jej cestovanie, no vždy sa rada vracia domov

Florbalom žila viac ako desať rokov. Okrem žilinských klubov ŠK Juventa a CVČ Unihoc Žirafa sa presadila aj na medzinárodnej úrovni. Karin Backová sa predstavila na troch svetových šampionátoch žien po sebe. Predtým vlasť reprezentovala aj na juniorskej úrovni. S florbalom „sekla“ v roku 2013.

Verná Žiline

„Moje florbalové obdobie začalo v roku 2000, keď som sa po príchode na 8-ročné gymnázium po prvýkrát zoznámila s florbalom, na Slovensku v tej dobe celkom novým, neznámym športom. Pôsobila som v extraligovom tíme ŠK Juventa Žilina, neskôr CVČ UNIHOC Žirafa Žilina až do roku 2013. V tej dobe som počas svojho štúdia v Brne cítila, že už ,mám svoje odohrané a je čas sa posunúť ďalej,“ začala svoje spomínanie Karin Backová.

Počas viac ako desaťročnej kariéry sa jej podarilo získať národný titul. „Celé tie roky som florbalom žila a za úspech považujem to, že som sa venovala niečomu, čo ma skutočne bavilo, hrala som srdcom a každý zápas som odohrala naplno až do konca. A keď sa ohliadnem za tým, čo bolo pre mňa úspechom v tej dobe, tak by to bolo určite dosiahnutie majstrovského titulu v slovenskej extralige žien v sezóne 2011/2012 a pôsobenie v reprezentačnom tíme, kde som mala príležitosť odohrať majstrovstvá sveta junioriek v Poľsku v roku 2008 a následne majstrovstvá sveta žien v Dánsku (2007), Švédsku (2009) a naposledy vo Švajčiarsku (2011),“ povedala.

Cieľ je samotná cesta

S florbalom skončila pred ôsmimi rokmi. „Keď sa za tým obdobím ohliadnem, príde mi až neuveriteľné, ako ten čas letí. S odstupom času to vnímam ako krásne obdobie detstva a dospievania, plné mnohých spomienok a zážitkov, cenných skúseností. Šport nie je len o výkonoch, tímový šport je i o dobrej partii, o priateľstvách. To, ako si tím rozumel mimo palubovky, bolo vidieť i pri samotnej hre. Tímový duch, ťahanie za jeden povraz či dokázať sa navzájom podporiť v ťažkých chvíľach, bolo často kľúčom k víťazstvu. A tak v dobrom spomínam nie len na všetky tie odohrané zápasy v klubovom alebo reprezentačnom drese, ale i na ten skvelý kolektív, na kamarátstva a na to všetko, čo sme v tíme spolu zažili, a že toho nebolo málo,“ uviedla bývalá útočníčka.

Na florbalovú kariéru spomína rada, napriek tomu, že kvôli nej museli ísť bokom jej ďalšie záľuby  končíky. „Florbal mi dával priestor pre sebarealizáciu, učil ma vytrvalosti, disciplíne, odvahe, sebamotivácii a motivácii tímu. Vďaka florbalu som tiež mala príležitosť cestovať – a to nie len po Slovenskej republike, ale jazdili sme i do Českej republiky na letné turnaje a s reprezentačným tímom po Európe. Už počas svojich florbalových čias som prichádzala na to, že ešte dôležitejšie, než dosiahnutie cieľa, je tá samotná cesta. To, čo všetko na tej ceste zažijeme, naučíme sa. Všetky tie pády, malé víťazstvá, pravidelný tréning, prehry či radosti v šatni pred zápasom, všetky tie bláznivé nápady, ktoré so spoluhráčkami zrealizujete. A to samotné víťazstvo, dosiahnutie cieľa je potom výsledkom celej cesty, takou ,čerešničkou na torte. No myslím, že plne som si to začala uvedomovať až neskôr. A snažím sa tak žiť dodnes – naplno denne vedome kráčať cestou života.“  

„A čo mi florbal vzal?  To, čo mi prichádza na myseľ ako prvé je, že všetky tie krásne slnečné dni, ktoré som strávila v hale a nie na horách. To mi vždy bolo trošku ľúto. A to je niečo, čo si dodnes snažím dopriať vždy, keď je to možné – vyraziť do prírody, najlepšie niekam na hory. To je celý život moja srdcovka, môj druhý domov. Som vďačná za to, že ma tatino viedol k láske k prírode, k horám, k pohybu,“ tvrdí.

Sleduje už iba majstrovstvá sveta

Na palubovke bola prirodzená líderka, ktorá dokázala spoluhráčky motivovať k hraničným výkonom. Okrem toho je nechýbal ani florbalový „kumšt“. „Mala som veľmi silného tímového ducha, vedela som vyhecovať tím, podporiť, pochváliť. Keď to bolo v mojich silách, snažila som sa držať pozitívnu atmosféru. Dokázala som čítať hru, taktizovať. Ako center som dokázala tvoriť hru a myslím, že som väčšinou mala na konte viac asistencií, než gólov – ale i tie mi tam občas padali. A vypichnúť by som mohla i svoju cieľavedomosť, zapálenie a že som to nikdy nevzdávala a snažila sa hrať naplno až do konca,“ myslí si.

Keď ukončila hráčsku kariéru, jej priority sa zmenili a florbal medzi ne už nepatrí. „Priznám sa, že od kedy som v rokoch 2012/2013 odohrala svoju poslednú sezónu a odložila hokejku, florbalovú scénu už moc nesledujem. Sem-tam zaznamenám, ako sa darí mojim bývalým spoluhráčkam, ktoré hrajú dodnes, väčšinou v Českej republike či na nejaký čas ďalej v zahraničí. Čo ma ale vždy zláka, sú majstrovstvá sveta. Tie som sledovala snáď vždy. A skutočne ma teší, keď vidím, ako sa baby posunuli, o čom svedčia i výsledky posledných šampionátov. Minimálne počas majstrovstiev sveta je florbal ďaleko viac medializovaný aj u nás na Slovensku. Ďalej je vidieť, že reprezentačný tím žien je oveľa skúsenejší, mnohé hráčky pôsobia v zahraničných kluboch a to je vidieť nie len na výsledkoch ale i na samotných výkonoch a celkovej hre,“ povedala stále mladá 29-ročná bývalá reprezentantka SR.

Čo robí dnes?

Zo Slovenska zamierila už na vysokú školu k našim západným susedom, kde zostala až dodnes. „Momentálne žijem v Brne, kde pôsobím v ekologicko-dobrovoľníckej neziskovej organizácii Hnutie Brontosaurus ako koordinátorka individuálneho fundraisingu a donedávna som koordinovala i stredoškolské výukové programy. Okrem toho sme so spolužiačkami z vysokej školy založili spolok Kalokagathia-OSR, z.s. zaoberajúci sa osobnostne sociálnym rozvojom a minulý rok sme s tímom úspešne zrealizovali už tretí ročník Festivalu osobnostného rozvoja – projekt, ktorým som žila posledné 4 roky,“ prezradila.

„Rada trávim čas so svojimi najbližšími priateľmi a rodinou. Vzťahy boli vždy mojou veľkou prioritou a to, akých mám ľudí okolo seba, vnímam ako veľký dar. A tento spoločný priestor najradšej trávim aktívne niekde v prírode či na horách – milujem horskú cyklistiku, turistiku, bežky, prechádzky, či len tak rozjímať či meditovať v tráve – ideálne na vrchole nejakej hory. Od florbalových ,akčných a dynamických čias sa učím spomaliť pri cvičení jógy, ktorá sa stala mojim každodenným chlebom. A tiež veľmi rada cestujem a poznávam krásy sveta - doma i v zahraničí. Okrem slovenských hôr mi učarovala severná India a Himaláje, posledných pár rokov v lete rada zavítam na Balkán – či už stopom, alebo tranzitom. A Alpy či Pyreneje majú tiež svoje čaro. Ale doma je doma a tak sa rada vraciam na Malú Fatru vždy, keď sa dá,“ uzavrela Karin Backová.