Radoslav Bielka: „Predsavzatia a ciele by mali byť vždy formované ambíciami, konfrontované s realitou a možnosťami.“

Termín volebnej Konferencie Slovenského zväzu florbalu sa postupne blíži a po úvodnom rozhovore so zakladateľom zväzu a prvým jeho prezidentom Jaroslavom Melíškom, je na rade v poradí druhý šéf nášho hnutia, ktorým bol Radoslav Bielka. Aj on si rád a ochotne zaspomínal na svoje volebné obdobie.

Stali ste sa v poradí druhým prezidentom SZFB. Prečo ste sa rozhodol na tento post kandidovať?

„K florbalu som sa dostal rovnako ako väčšina hráčov mojej generácie cez iné kolektívne športy. Moje začiatky boli úzko späté s klubom HKL-MJM Petržalka a neskôr s klubom ŠK FBC Dragons Ružinov Bratislava, kde sme spoločne s Jaroslavom Melíškom, Róbertom Košťálom, Danielom Grancom, Mariánom Grancom a množstvom ďalších zanietencov z viacerých klubov, ako aj samotných hráčov, veľa hovorili o florbale v slovenských podmienkach. Napokon mi florbal učaroval natoľko, že som sa rozhodol ho nielen hrať a zabávať sa ním, ale pokúsiť sa prispieť k jeho rozvoju aj na zväzovej úrovni.“

Ako si spomínate na obdobie, ktoré ste boli prezidentom SZFB?

„Veľmi pozitívne... Aj keď sme boli v dnešnom ponímaní stále startup-ovým zväzom, čo so sebou prinášalo extrémne veľa práce, množstvo stretnutí, stresových situácií, no napokon to bolo vždy o ľuďoch, ktorí chceli pomôcť posunúť florbal ďalej. Vo florbalovom hnutí pracovalo a vôbec nepochybujem o tom, že stále naďalej pracuje, extrémne veľa ľudí, ktorí mu obetovali väčšinu svojho voľného času bez nároku na akýkoľvek honorár, odmenu a zrejme v mnohých prípadoch sa nedočkali ani poďakovania. Mojim primárnym cieľom vo funkcii prezidenta bolo jednoznačne zvýšiť kvalitu práce zväzu, prezídia a jeho členov na vyššiu úroveň. Zároveň bolo potrebné zabezpečiť lepšie financovanie zväzu a jeho jednotlivých produktov – reprezentačných tímov, ligových súťaží, turnajov mládeže, atď. Rovnako dôležité bolo etablovať jednotlivé komisie, nanovo pripraviť viaceré poriadky alebo ich zreálniť do zodpovedajúcej podoby, zefektívniť registračné a informačné procesy, nastaviť základné podmienky pre skvalitňovanie tréningového procesu, v spolupráci s ČFbÚ a inými zväzmi zabezpečiť rozhodcov, vytvoriť podmienky pre vzdelávanie a rovnako vytvoriť podmienky pre prácu s mládežou na klubovej úrovni. V neposlednom rade bolo nevyhnutné lepšie sa etablovať v štruktúrach IFF.“

Čím bola charakteristická táto etapa?

„Mali sme množstvo podnetov, nápadov a myšlienok z rôznych úrovní – IFF, spriatelených zväzov z iných krajín, vedení a majiteľov slovenských klubov, trénerov, hráčov, rodičov či partnerov. Napokon sme však na úrovni prezídia SZFB museli posúdiť, ktoré z nich sú skutočne realizovateľné v našich podmienkach. Mal som veľké šťastie, že som spolupracoval, okrem už vyššie spomínaných kolegov, s ľuďmi ako Helena Kunšteková, Juraj Hvozdík, Pavol Blaško, Juraj Dudovič, Oto Divínsky, Miro Kunštek, Miroslav Hýlek a mnohými ďalšími, ktorým sa touto cestou ospravedlňujem, že som ich nespomenul... Ďalej by som povedal, že moje pôsobenie som vnímal cez enormné množstvo práce, ktorú bolo potrebné urobiť v relatívne limitovanom tíme a v krátkom časovom horizonte. Boli sme naozaj vďační za akúkoľvek pomoc, či už z domáceho prostredia alebo zo strany zahraničných kolegov – z mnohých spomeniem predovšetkým Filipa Šumana (ČFbÚ), Johna Liljelunda (IFF) a Teodora Turaya. Taktiež ma z dlhodobého hľadiska tešilo, že sa postupne začínali strácať priepastné rozdiely v kvalite jednotlivých klubov, ktoré hrávali najvyššie súťaže. A napokon bolo už v tejto etape viac ako jasné, že slovenský florbal sa môže ďalej posunúť len cez dlhodobú a systematickú klubovú prácu s mládežou a príchodom zahraničných trénerov a hráčov.“

Čo sa podľa teba podarilo z tvojich predsavzatí splniť a čo nie?

„Nehovoril by som o predsavzatiach alebo o cieľoch. Som totiž presvedčený, že predsavzatia a ciele by mali byť vždy formované ambíciami a potom konfrontované s realitou a možnosťami. Každopádne som neskromne presvedčený, že sa nám podarilo spraviť kusisko dobrej práce a prispieť k ďalšiemu rozvoju slovenského florbalu. A keď hovorím nám, mám na mysli celé florbalové hnutie na Slovensku. Každého hráča, hráčku, ich rodičov, trénerov, zástupcov klubov, majiteľov klubov, rozhodcov, všetkých kolegov zo všetkých úrovní SZFB a samozrejme partnerov. Popri už zabehnutej extralige mužov sa nám podarilo v sezóne 2005/2006 odštartovať prvý ročník extraligy žien, pričom v ňom účinkovalo 6 riadnych slovenských družstiev a ďalší dvaja účastníci – slovenské družstvo žien do 19 rokov a maďarské družstvo ARES Budapešť. Majstrom Slovenska sa v prvej sezóne stalo ženské družstvo ŠK FBC Dragons Ružinov Bratislava. Keďže som už spomínal, že dôležitú rolu v rámci rozvoja florbalu sme pripisovali deťom a mládeži, značnú časť úsilia sme venovali aj organizácii detských školských súťaží - SALMING CUPu a EXEL FLOORBALL CUPu. Práve cez tieto súťaže organizované turnajovým spôsobom sa nám podarilo zásadne zvýšiť záujem o florbal medzi deťmi na základných a stredných školách. A nemenej dôležité bolo aj získanie súhlasného stanoviska IFF pre organizáciu WFC kvalifikácie mužov U19 (apríl 2007 v Malackách) a 3. ročníka WFC divízie C mužov (apríl 2008 v Bratislave). V oboch prípadoch sme zaknihovali víťazstvá, čo bolo opäť veľmi povzbudivé pre ďalšie florbalové napredovanie na Slovensku.“

Po ukončení štvorročného obdobia si sa stiahol z florbalového diania, čomu sa teraz venuješ?

„Venujem sa rodine a svojej práci, ktorá je aj mojím koníčkom. Rád cestujem, čítam a samozrejme podľa možností športujem.“

Ako vidíš súčasné obdobie a rozdiely od časov, kedy si bol šéfom zväzu Ty?

„Bohužiaľ musím otvorene povedať, že florbal vnímam už len ako bežný divák. Rad si pozriem priame prenosy našich reprezentantov či reprezentantiek z MS mužov alebo žien, kvalifikácií na MS, prípadne zápasy z vybraných florbalových líg. Musím ale povedať, že je naozaj super vidieť medzi mužmi a ženami viacerých lídrov, ktorí sú vzormi pre slovenskú florbalovú mládež. Z toho mám vždy veľkú radosť...“

Aká je podľa teba budúcnosť slovenského florbalu?

„Necítim sa byť úplne v pozícii, z ktorej by som mohol predpokladať alebo predpovedať budúcnosť slovenského florbalu. Vo všeobecnosti však očakávam, že najbližšie obdobie bude do veľkej miery poznačené aktuálnou pandemickou situáciou. Na druhej strane je to šanca pre kohokoľvek, komu nie je florbal na Slovensku ľahostajný, pripraviť podľa možností netradičné/inovatívne florbalové projekty, produkty a tie sa potom pokúsiť pretransformovať do perspektívnej spolupráce s novými partnermi. Budúcnosť slovenského florbalu ďalej vidím v novej vlne nadšencov, ktorí nebudú mať problém opustiť svoju komfortnú zónu a budú chcieť urobiť pre slovenský florbal niečo navyše. Určite by to bolo veľmi prospešné. Preto želám celému slovenskému florbalovému hnutiu veľa „srdciarov“, ktorí chcú pomôcť a zároveň majú víziu ako, rýchly post-covidový reštart zrealizovať a veľa úspechov.“