ŠAMPIONÁTY OČAMI ÚČASTNÍKOV: Dvojdňová cesta do Madridu a ani utužená partia postup nepriniesli

Slovenská florbalová reprezentácia mužov si prvýkrát vyskúšala vážnu medzinárodnú úroveň v roku 2004, keď sa predstavila na majstrovstvách sveta C-kategórie, ktoré sa konali v španielskom Madride. Naši reprezentanti obsadili v španielskej metropole štvrté miesto a v celkovom poradí sa tak umiestnili na 23. pozícii. Jedným z vtedajších hráčov bol Roman Török.

Ako hneď na úvod nášho telefonického rozhovoru poznamenal, je známy predovšetkým v hokejbalových kruhoch a florbal hral až na sklonku kariéry. „Ja som tých podujatí zažil veľmi veľa a celkom sa mi aj zlievajú dokopy. Okrem toho, je to už sedemnásť rokov. Pochopiteľne, každá účasť na svetovom šampionáte, či už v hokejbale alebo vo florbale, prináša veľmi pozitívne zážitky a skúsenosti, ktoré si človek zapamätá na celý život,“ začal loviť v pamäti Roman Török.

Gól Kanade

Na šampionáte získal dva body, strelecky sa presadil v semifinálovom súboji proti Kanade, ktorý Slovensko prehralo 8:13 a prišlo tak o šancu postúpiť do vyššej kategórie. „Síce sme vysoko prehrali, ale bol to môj životný gól. Predsa len, Kanada mala vždy silné meno v týchto palicových športoch. V tej dobe sme mali v tíme veľa hokejbalistov a verili sme, že by sme mohli bojovať o postup do vyššej kategórie. To sa nám, žiaľ, nepodarilo. Už vtedy bolo jasné, že je nutné, aby ku florbalu na Slovensku prichádzali športovci, ktorí sa mu budú venovať celý život. Aj vďaka tomu sa časom reprezentácia dostala na takú úroveň, na akej je teraz – že bojuje o umiestnenie v prvej osmičke. Je to už diametrálne odlišné ako vtedy, keď sme hrali v C-skupine majstrovstiev sveta,“ zaspomínal si.

S odstupom času priznáva, že vtedy na postup ešte nebol správny čas. Miestenku do B-kategórie pre rok 2006 si vybojovali Japonci, ktorí Slovákov v skupine zdolali 7:3. „Z hokejbalu sme boli zvyknutí dosahovať pekné úspechy a verili sme, že sa to podarí aj vo florbale. Keď sme tam však videli kvalitu súperov, myslím si, že to umiestnenie zodpovedalo našej kvalite. Na postup do vyššej kategórie sme vtedy podľa mňa ešte nemali. Museli sme si priznať, že výkonnostne tam boli kvalitnejší súperi,“ pokrčil plecami neskorší dlhoročný tréner hokejbalovej reprezentácie či viceprezident Slovenskej hokejbalovej únie a vysoký funkcionár vo svetovej hokejbalovej organizácii ISBHF.

„Veľkým lídrom nášho tímu bol ‘Riko‘ Thron, ktorý bol tiež z hokejbalovej brandže, ale veľmi kvalitne hral aj florbal. Boli tam aj chlapci, ktorí sa už viac venovali florbalu, napríklad Miroslav Huntata. To bol smer, ktorý bolo nutné nabrať, hoci trvalo ešte roky, kým sa to úplne oddelilo od hokejbalu,“ dodal.

Jednosmerná cesta cez polovicu Európy

Török účasť na šampionáte 2004 spojil s neskoršou služobnou cestou. Tá ho oslobodila od spiatočnej dlhej cesty cez polovicu Európy. „Ja som rovno odtiaľ musel ísť kvôli práci do Nemecka, takže s výpravou som sa už autobusom domov nevracal. Letel som priamo do Nemecka na služobnú cestu. Keďže sme do dejiska šampionátu išli autobusom, tak sme cestovali dva dni. Stáli sme niekde vo Francúzsku, v mestečku neďaleko pobrežia. Po toľkých rokoch to však sú už veľmi matné spomienky, takže presne neviem,“ uviedol.

Keďže financie vyčlenené na túto akciu boli obmedzené, hráči museli ubrať zo svojich nárokov, no o to lepšiu partiu utvorili. „Viem, že sme boli na takom internátnom ubytovaní. Ak si to dobre pamätám, spali sme tam na poschodových posteliach. Mám pocit, že nás na izbách bolo viac, ale bolo to veľmi dávno, takže neviem presne. Myslím si, že z hľadiska utuženia partie to bolo možno ešte lepšie, akoby sme bývali individuálne. Čím viac ľudí je spolu, tým je viac zábavy a tým pádom sú aj lepšie vzťahy,“ vyhlásil.

„Celý život som sa pohyboval v takomto prostredí, takže som bol zvyknutý na rôzne typy ubytovaní. Od absolútneho luxusu, čo sme zažili na rôznych amerických turnajoch až po takéto ubytovania v internátoch. Vtedy finančná podpora pre florbal nebola vysoká, takže boli sme vďační aj za to, kde sme boli. Náklady na celý turnaj boli vysoké, Španielsko predsa len nie je lacná destinácia. Vo florbale boli vždy veľmi seriózni ľudia a vždy sa snažili zaplatiť väčšinu výdavkov,“ doplnil.

Štadión Realu Madrid i noc v nemocnici

K podujatiu sa mu viaže aj jedna príjemná spomienka: „Jeden deň sme mali voľnejší, takže sme si boli pozrieť Madrid. Viem, že vtedy som prvýkrát videl štadión Realu Madrid. V Madride som bol už predtým, ale na štadión som sa dostal až počas týchto majstrovstiev.“

Každá minca má dve strany a v Madride zažil aj nepríjemnú udalosť. „Florbal je skoro bezkontaktný šport, no jeden náš spoluhráč – Bohumil Kaňovský – mal vážny úraz a strávil som s ním skoro celú noc v nemocnici, kde ho museli zašívať. Tuším to bolo nejaké zranenie na tvári. Prekvapilo nás, že aj v takom športe sa niečo takéto môže stať. Bola to veľmi nepríjemná noc, no boli sme radi, že ho dali dokopy. To je negatívny zážitok,“ uzavrel Roman Török.