ČO ROBIA DNES? Oravčanka, ktorá cez Bratislavu a Prahu našla svoje rodinné šťastie v Čechách

Začínala ako volejbalistka, no cez školské súťaže sa prepracovala k florbalu, ktorý ju napokon oslovil viac a zvíťazil. Oravčanka Jana Danihelová, rodená Kapinová, sa už počas strednej školy presťahovala do Bratislavy. Svoju šancu hrať extraligu za FBC Dragons Ružinov využila naplno, čo ju neskôr posunulo aj do slovenskej reprezentácie žien. Dnes je šťastne vydatá, má manžela Vojtěcha a dve dcérky. Žije v českom mestečku Horní Bečva.

„Začínala som s florbalom ešte na základnej škole, približne v ôsmej triede ale to len na telocviku. V tom čase som sa profesionálne venovala volejbalu. Začali sme sa však zúčastňovať ako škola rôznych florbalových súťaží a začal sa mi florbal páčiť stále viac a viac,“ začala rozvíjať svoje spomienky Jana Danihelová a dodala: „Do konca základky som sa venovala súčasne florbalu aj volejbalu, ale začali sa mi prekrývať tréningy a už som nestíhala oba športy a tak som si musela vybrať. Trošku zasiahla asi „vyššia moc,“ lebo ma pozvali na reprezentačný zraz vo florbale a tým pádom bolo rozhodnuté čomu sa budem ďalej venovať.“

Z Dolného Kubína do Bratislavy

To však nebolo všetko a za krátky čas prišlo ďalšie závažné rozhodnutie. „Neskôr som nastúpila na gymnázium v Dolnom Kubíne a klub z Bratislavy FBC Dragons Ružinov, mi ponúkol hosťovanie a účinkovanie v najvyššej slovenskej lige. Bolo to náročné, cestovanie a skutočnosť, že som netrénovala s tímom ale s partou na Orave. Som veľmi rada, že som tú možnosť mala. Potom prišlo sťahovanie sa do hlavného mesta, aby som mohla ďalej hrávať extraligu. Prestúpila som na gymnázium v Bratislave a florbal sa stal mojim životom. Bolo to však v tom čase najlepšie rozhodnutie. Posunulo ma to ďalej vo všetkých smeroch a veľmi rada spomínam na moju kamošku a spoluhráčku Majku Stančekovú, ktorá to celé prežívala so mnou, tie naše cesty vlakom, spolubývanie či zápasy. Nikdy však nezabudnem na môjho prvého trénera, ktorým bol náš učiteľ na základnej škole Juraj Lakoštík. On ma k florbalu doviedol, no a potom počas ďalšieho obdobia to bol v Dragonse tréner Miro Hýlek, pod ktorého vedením som získala tri majstrovské tituly.“

V Bratislave je množstvo nástrah veľkomesta, no Janka to všetko zvládla na výbornú. „Spomienok mám veľa, hlavne tých pozitívnych. Stále si vravím že by som chcela ísť niekedy na výlet do Bratislavy a pozrieť sa, kde som hrávala a študovala... Náš tím bol super, skôr ja som bola niekedy otravná... S odstupom času viem, že som to brala vážne ale bolo to to, čo ma napĺňalo. Aj moja rozhodcovská éra je pre mňa nezabudnuteľná. Myslím že na svoj vek som nabrala veľa skúseností a zážitkov,“ vraví s úsmevom dnes už bývalá florbalistka.
Poctivá práca a prichádzajúce úspechy posunuli Danihelovú až do slovenskej reprezentácie. „Pre mňa to bol vrchol všetkej tej driny a snaženia sa. Vždy som bola šťastná ako blcha, keď ma vybrali do reprezentačného družstva. Nikdy som nebola líderkou, baby hrali oveľa lepšie než ja, ale byť súčasťou repre tímu bolo pre mňa niečo výnimočné. Chcem poďakovať trénerom, ktorí mi tú možnosť dali.“

V Praze je blaze...

Dragons postupne upadal a tak nastal čas posunúť sa ďalej. „Môj odchod do Čiech bol vlastne tiež smerujúci za florbalom. Dostala som na turnaji Czech Open ponuku od pražského klubu Elite Praha. Chodievala som s nimi na pár turnajov, na ktorých sa nám darilo a tak to klaplo. Bolo to hektické, kvôli škole, lebo som skončila bakalárske štúdium a pokračovala ďalej, ale musela som školu potom prerušiť. Samozrejme som si musela v Prahe nájsť prácu. Platilo tam staré známe, že „V Praze je blaze, ale draze.“ A tak pomaly končila moja florbalová éra. Prace bolo čoraz viac, časovo neskombinovateľné s tréningom, tak po roku pôsobenia v českej extralige som musela skončiť... Práca ma bavila, takže mi z veľkej časti vynahradila šport. V Prahe som však stretla aj môjho manžela, takže všetko sa udialo tak, ako malo,“ prezrádza mamina na plný úväzok.
Dnes má Janka dve dcérky a žije spoločne s manželom Vojěchom v mestečku Horní Bečva. „Už som maminka dvoch krásnych a zdravých dievčatiek, staršia Ema bude mat päť rokov a mladšia Stela má dva roky. Bývame v Čechách, odkiaľ manžel pochádza a je to kúsok od hraníc so Slovenskom, čiže blízko k mojej rodnej Orave. Postavili sme si domček, takže sa momentálne venujem rodine a zveľaďovaniu domčeka.“

Rodina je jasnou prioritou

Domáce povinnosti a zodpovedná starostlivosť o rodinku zaberajú veľa času. Na sledovanie florbaloveho diania tak už akosi nezostáva priestor. „Musím sa priznať, že pravidelne už florbal nesledujem. Iba keď v televízii vysielajú majstrovstvá sveta, tak to fandím našim. Po narodení prvej dcérky som ešte jednu sezónu hrávala za Rožnov pod Radhoštěm, tak som to trošku tu u nás sledovala, ale teraz už vôbec nemám na to čas. V kontakte nie som s nikým. Občas vidím iba na Facebooku, ktorá z bývalých spoluhráčok či rozhodcov majú niečo nové, ako sa im darí, ale to je skôr náhodné. Myslím, že väčšina z mojej éry už má ten svoj život oddaný rodine. Veľmi ma ale mrzí, že v tejto „blbej“ korona dobe sa nemôžme poriadne dostať ani za rodičmi na Slovensko,“ konštatuje tridsaťročná Oravčanka.
Na otázku, či vedie svoje dievčence k športu a či z nich budú aj florbalistky Janka pohotovo odpovedala: „Baby poznajú florbal. Máme doma hokejky ale zatiaľ ich to moc neberie. Ema je nadaná na hudbu a krásne kreslí, čo zdedila po manželovi a Stela je športovo zdatná na svoj vek až priveľmi ale hokejka sa jej zatiaľ nepozdáva. Dúfam, že budú robiť to, čo ich bude baviť a ja ich vždy podporím. Ak to bude florbal, tak sa budem snažiť im odovzdať nejaké skúsenosti a hlavne kopu hokejok a florbalových vecí.“