FLORBALOVÍ SÚRODENCI: Sestry Grossové sa tešia na spoločný návrat v drese Kométy

Mladšia Klára (21) sa s florbalom zoznámila o niečo skôr než jej sestra Viktória Grossová (22). Ich prvým trénerom bol učiteľ Jozef Grega a popri ňom sa obe prepracovali až do slovenskej reprezentácie. Viki sa po zisku majstrovského titulu presunula aj s trénerom do Ostravy, kde žije dodnes. Florbal však bude hrávať za Spišskú Novú Ves, kde od začiatku pôsobí aj jej sestra Klára a obe sa už nevedia dočkať prvého spoločného zápasu v drese Kométy.

Kedy a kde ste začínali s florbalom?

Viktória: „S florbalom som začínala v roku 2011, bola som v siedmom, alebo ôsmom ročníku na základnej škole. V tom čase sa začal rozširovať florbal v našej doline. Začínala som v školskej telocvični, kde už trénovali sestry Hudákové, neskôr moja sestra a potom aj ja.“
Klára: „So základnou školou Mníšek nad Hnilcom sme sa zúčastnili školskej súťaže, kde som prvýkrát držala florbalku. Po skončení súťaže prišiel za mnou tréner Jozef Grega, či by som nechcela skúsiť prísť na jeden z tréningov.“

Váš prvý tréner?

V: „Bol ním Jozef Grega.“
K: „Prvý tréner bol práve Jozef Grega, ktorý ma ku florbalu priviedol a som mu za to veľmi vďačná.“

Začínali ste so sestrou spolu naraz?

V: „Sestra začínala zhruba pol roka skôr. Vždy, keď sme chodili s rodičmi po sestru na tréning, tak som si vravela, že i ja by som si to chcela vyskúšať. Mať pravidelné tréningy, pravidelný pohyb a nakoniec ma prehovoril aj, už spomínaný tréner Grega.“
K: „Začala som s florbalom ako prvá, keďže sme obe v tom čase hrali na hudobný nástroj. Mňa viac bavil florbal a tak som s gitarou skončila. V tom čase sme sa doma na tom bavili, že jedna bude športovať a druhá bude hudobne nadaná, avšak sestra si to po čase rozmyslela tiež, nechala klavír a prišla radšej na florbal.“

Robila si aj iný šport a keď tak aký?

V: „Bola som stále na všetky športy, ktoré sme hrávali ešte na základnej škole, ale nikdy som sa nevenovala nejakému inému športu rekreačne, ani výkonnostne, až neskôr florbalu.“
K: „Hrávala som futbal za prípravku „Tigričát“ v Mníšku nad Hnilcom.“

Pomáhalo ti, že ste boli so sestrou spolu v jednom tíme?

V: „Samozrejme, že pomáhalo. Stále sme sa vzájomne podporovali a držali za jedno lano.“
K: „Určite to bola veľká výhoda mať sestru v každom zápase po svojom boku. Vždy tam bola taká sesterská láska na ihrisku aj popri všetkých hádkach či už na tréningoch alebo počas zápasov.“

Ako sa vám pozdávala spolupráca na ihrisku?

V: „Posledné roky v Kométe sme so sestrou hrali v jednej päťke. Myslím si, že nešlo len o spoluprácu nás dvoch, ale všetkých dievčat, s ktorými som v päťke hrala a posúvala sa dopredu a učila sa vždy niečo nové.“
K: „So sestrou sme hrali v jednej päťke. Ona v obrane, ja v útoku a vždy keď som išla na ihrisko, tak som išla s dobrým pocitom a istotou, že ju tam mám.“

Nemali ste tendenciu jedna druhej niečo vyčítať, keď tá druhá spravila chybu?

V: „To bolo asi po každej chybe, ktorá na ihrisku nastala... Ale väčšinu času prevažovalo povzbudenie a vzájomné hecovanie sa do lepších výkonov.“
K: „Samozrejme bolo veľa nezhôd a hádok kvôli florbalu. Obe sme dosť tvrdohlavé a máme svoju pravdu. Často sme sa kvôli tomu nebavili, ale to bolo len také chvíľkové a neskôr sme sa na tom už len zasmiali a bolo všetko úplne v pohode.“

Čo pre teba znamená florbal?

V: „Florbal pre mňa stále znamenal veľa, napĺňal ma, robil šťastnou a naučil ma nikdy sa nevzdávať. Vďaka florbalu som spoznala veľa nových ľudí, precestovala celé Slovensko, dokonca i prvýkrát letela lietadlom na MS junioriek v Kanade. Bohužiaľ, som sa po minuloročných MS žien zranila a nasledovalo veľmi ťažké obdobie. Začali sa vo mne miešať negatívne myšlienky s tými pozitívnymi. Avšak florbal je moja srdcovka aj teraz a aj preto ma mrzí, že je situácia, aká je a my nemôžeme robiť to, čo nás naozaj baví – hrať a užívať si florbalové zápasy a tréningy...“
K: „Florbal pre mňa znamená hlavne zábavu. Baviť sa tým, čo robím. Baviť tým rodičov a taktiež aj divákov. Hlavne v týchto ťažkých časoch zisťujem, že mi florbal chýba, či už tréningy, zápasy, alebo momenty, ktoré zažívame počas výjazdov.“

Nikto nie je rovnaký ani vy dve. V čom je podľa teba tá druhá iná vo florbale a v živote ako takom?

V: „Ak by som túto otázku dostala dva roky naspäť, hneď by som vedela ako odpovedať – Klára je na ofenzívu a ja skôr na defenzívu. Teraz je odpoveď trochu iná – Klára strieľa góly a ja som na čiernu prácu... A v súkromnom živote sme si veľmi podobné.“
K: „Viki sa dokáže či už v živote, alebo vo florbale, rozčúliť kvôli úplným maličkostiam. Stále jej na to poviem, že bude mať zbytočné vrásky haha... Ja som v niektorých veciach väčší flegmatik.“

Obe ste slovenské reprezentantky, čo to pre každú znamená?

V: „Veľká pocta, stáť na palubovkách počas majstrovstiev sveta a pred zápasom spievať hymnu Slovenskej republiky ma stále vie zľahka dojať a následne nakopnúť na maximálny výkon.“
K: „Je to určite pre každého reprezentanta česť, nosiť slovenský znak na hrudi a rovnako zbieranie nových skúseností. Taktiež to beriem ako motiváciu, robiť pre seba stále niečo naviac.“

V tom najlepšom sa vaše cesty rozišli. Viki, ty si odišla do Ostravy a Klára ty si dodnes v Kométe. Bolo náročné sa rozdeliť a ako ste to prežívali?

V: „Bolo to náročné, predsa len som odišla „sama“ do sveta, bez mojich najmilovanejších ľudí, ktorí ma stále podporovali pred každým zápasom. Na druhej strane to bola príležitosť sa zlepšiť a vyskúšať niečo nové. Rodičia, aj sestra, ma podporujú i teraz vo všetkom, bez ohľadu na to, koľko kilometrov sme od seba.“
K: „Nebolo to pre mňa ľahké. Bola som zvyknutá mať sestru stále po boku, ale bola som rada, že dostala príležitosť sa posunúť ďalej a zlepšovať sa v Ostrave. Pred každým zápasom a aj po zápase sme boli v kontakte a navzájom sme sa podporovali aj takto na diaľku.“

Aké bolo angažmán v Ostrave Viki a prečo si zvolila návrat na Slovensko? Klári tešíš sa z návratu sestry a že si opäť po skončení pandémie spolu zahráte?

V: „Kvôli spomínanému zraneniu som zvolila túto alternatívu. A neviem sa dočkať, kedy si so sestrou znova zahráme v jednom tíme s rovnakým dresom.“
K: „Veľmi som sa na túto sezónu tešila, keďže som už dlhý čas vedela o tom, že sestra rozmýšľa nad tým, že by sa vrátila. Myslím, že by sme si každý spoločný zápas naplno užili, tak ako to bolo predtým, než odišla do Ostravy.“

Je niečo, čo jednej na tej druhej prekáža a naopak, čo si na tej druhej najviac váži?

V: „Klára je veľmi výbušná a často si nedá povedať. Naopak na nej si vážim to, aká je, že ma dokáže vždy rozosmiať, stojí pri mne za každých okolnosti, drží pri mne a je veľmi pracovitá. Poslednou dobou si ale asi najviac vážim čas strávený so sestrou a mojimi rodičmi, keďže stále bývam v Ostrave. V tomto čase píšem bakalarku a k tomu mám dobrú prácu, ktorá mi vyhovuje počas štúdia a baví ma. Navyše už dva roky bývam s priateľom v Ostrave. Takže už mám v tomto meste nejaké zázemie, čiže tu plánujem zostať a na zápasy Spišskej budem dochádzať.“
K: „Určite to, čo som už spomínala, že ju dokáže vytočiť každá maličkosť. Čo si však na nej vážim je skutočnosť, že ma vo všetkom podporuje a viem, že sa mám stále na koho obrátiť v čomkoľvek.“

Ako si každá z vás predstavuje pohodový deň, myslené nie v tomto období, ale za normálneho fungovania?

V: „Najideálnejší deň je pre mňa vždy, keď mám všetky svoje milované osoby pokope – ocka, mamku, sestru a môjho priateľa. Nezáleží na mieste, v tej chvíli mi je to jedno, či pozeráme televízor, hráme spoločenské hry, alebo vyrazíme niekam na výlet. Vtedy sa cítim pohodovo.“
K: „Pohodové dni sú pre mňa tie, kedy sa všetci spolu doma stretneme. Hlavne odkedy sestra odišla a trávime spolu málo času, tak si vážim každú chvíľu strávenú s ňou.“