FLORBALOVÍ SÚRODENCI: Sestry Šponiarové si vážia vzájomnú ochotu pomôcť a jedna druhej sú oporou

Majú ideálny vek pre športové výkony a patria k mnohým súrodencom, ktorí sa spolu venovali či venujú jednému športu. Sestry Zuzana a Michaela Šponiarové prepadli naplno florbalu. S postupom času sa stali slovenskými reprezentantkami a dostali sa do zahraničia. Obe pokračovali v českých Vítkoviciach a 26-ročná Michaela si dokonca vyskúšala fínsku najvyššiu súťaž v CLASSIC Tampere. Jej mladšia 22-ročná sestra Zuzka však posledný zápas odohrala v Superfinále v roku 2019 a zrejme pre druhé zranenie pokračovať nebude.

Kedy a kde ste začínali s florbalom?

Zuzana: „Prvý kontakt s florbalom bol na základnej škole, keď som ako druháčka zastupovala brankára na florbalovom krúžku segry a stála s florbalkou v bráne, to bol úplný začiatok. Neskôr som začala hrať s rovesníkmi v malej telocvični v Pruskom.“

Michaela: „Ja som to mala podobne. S florbalom som začínala ako štvrtáčka na základnej škole v Pruskom, kde sa zakladal prvý florbalový krúžok.“

Kto bol vašim prvým trénerom?

Z: „Ak to vezmem z pohľadu osoby, ktorá mi prvýkrát ukázala hokejku a dala povedomie, že nejaký florbal vôbec existuje, je to pani učiteľka Benešová. Ak sa však na to pozriem komplexne, tak je to určite tréner Gábor z Pruského, ktorý nás naučil základy a neskôr pripravil na ženský florbal.“

M: „Keďže sme chodili so sestrou na rovnakú základnú školu, kde sa učitelia len málokedy menili, tak som tiež začínala pod pani učiteľkou Benešovou spolu s pánom učiteľom Tarabíkom. Postupne ako sa florbal stal zaujímavejší a Pruské sa prvýkrát prihlásilo do ženskej extraligy, nás pod krídla vzal tréner Vladimír Gábor.“

Začínali ste so sestrou spolu naraz?

Z + M: „Naraz sme nezačínali, keďže Zuzana je mladšia. Ale vždy sa tak nejako motala okolo nás, začala s nami trénovať a keď vek dovolil, pripojila sa k extraligovému tímu.“

Robili ste aj iný šport a keď tak aký?

Z + M: „Obe sme hrávali hokejbal, ktorý sme určitú časť roka zaradili do nášho tréningového procesu, keď sme sa spoločne ako florbalistky pripravovali na MS v hokejbale. Vždy to bola pre nás príjemná zmena a vlastne zábava.“

Pomáhalo vám, že ste boli so sestrou spolu v jednom tíme? Ako sa vám pozdávala spolupráca na ihrisku?

Z: „Pomáhalo. Najmä keď sme mali vstávať skoro ráno na zraz alebo pri chystaní na zápas či turnaj – nikdy som nezaspala, ani nič nezabudla, keďže Mišina je extra zodpovedná (úsmev). Myslím, že tá spolupráca bola fajn, aj keď neskôr sme spolu už tak často v jednej formácii nehrali.“

M: „V tomto súhlasím so sestrou (úsmev). Aj keď to asi nepomáhalo finančne, keďže to bola pre rodičov dvojitá starosť. Na druhej strane určite aj radosť, mamina je doteraz naša najväčšia fanynka. A čo sa týka spolupráce na ihrisku, tak samozrejme to občas škrípalo, ale väčšinou sme aj tak hrali v odlišných päťkách.“

Nemali ste tendenciu jedna druhej niečo vyčítať, keď tá druhá spravila chybu?

Z + M: „Obidve máme rady, keď si veci vyrozprávame, takže sme určite riešili nejaké herné situácie a ten hlas sa občas zvýšil, ale vždy sa to zvládalo. Teda aspoň my sme mali pocit, že sa to zvládalo (smiech).“

Čo pre vás znamená florbal?

Z: „Je pravdou, že za posledné dva roky sa ten pohľad dosť zmenil. Po tom ako som sa druhýkrát zranila, som florbalu prestala venovať takú pozornosť, začala premýšľať o iných variantoch a prehodnotila tak svoje priority. Každopádne mi priniesol veľa dôležitých ľudí do života a dal fúru zážitkov!“

M: „Momentálne je to veľká súčasť môjho života. Strašne veľa mi dáva ale aj berie. Podriaďujem mu takmer všetko, aj si občas hovorím, že či už nestačilo a nemám sa zamerať na niečo iné. Na druhej strane som vďaka nemu spoznala dôležitých a skvelých ľudí v mojom živote, s ktorými ma hrať a trénovať ešte stále baví.“

Nikto nie je rovnaký, ani vy dve. V čom je podľa vás tá druhá iná vo florbale a v živote ako takom?

Z: „V živote je Mišina veľmi zodpovedná a cieľavedomá. A práve tieto vlastnosti si podľa mňa prenáša aj na ihrisko. To znamená, že nevypustí jediný súboj, je pripravená na každú situáciu a hlavne chce víťaziť a páliť góly. V porovnaní so mnou je podľa mňa viac priamočiara a dravšia.“

M: „Vo florbale bola Zuzana asi viac uvoľnenejšia a asi si to občas aj viacej užila a neriešila to tak ako ja. A taká je aj v živote, je zručnejšia a vždy sa dokáže vykecať, taká tlčhuba trošku (smiech). V porovnaní so mnou je citlivejšia a dokáže si ľudí viac pripustiť k telu.“

Obe máte štatút slovenských reprezentantiek, čo to pre každú znamená?

Z: „Je to obrovská česť a vždy bola. Nosiť reprezentačný dres ma bavilo a vždy som sa veľmi tešila na každú spoločnú akciu.“

M: „Česť a zodpovednosť zároveň. Myslím, že pre každého hráča v akomkoľvek športe to musí byť to najviac čo môže pre svoju krajinu spraviť.“

Zuzka bola si dlhšie zranená. Do akej miery to ovplyvnilo tvoju výkonnosť, či kariéru? Ako si trable svojej sestry Zuzky vnímala ty Miška?

Z: „Pravdu povediac ovplyvnilo veľmi, dokonca by som nikdy nepovedala, že až tak. Po tom prvom zranení som to ešte tak nevnímala a bola odhodlaná dať sa dokopy a naskočiť znova. Po druhý raz to už vo mne zanechalo výraznú stopu a momentálne som nastavená ku koncu mojej florbalovej kariéry.“

M: „Vnímala som to ako by sa to stalo mne. Ešte teraz si pamätám ten deň, keď vyšla z magnetickej rezonancie a bolo to potvrdené. Človek ani nevie, čo v takých chvíľach povedať, ako pomôcť. Potom samozrejme prišli chvíle, kedy už nechcela a premáhala sa znova ísť do toho, vtedy som sa ju snažila čo najviac podporovať a myslím si, že za tú bolesť to stálo a zakončila to v krásnom Superfinále 2019.“

Po čase prišlo aj vaše rozdelenie sa. Angažmán vo Fínsku pre Mišku. Nebolo ti ľúto Miška, že sa vaše cesty rozišli a naopak ako si to prežívala Zuzka ty?

Z: „Ja som bola veľmi hrdá a nadšená aj za Mišinu. Moc som priala jej aj Denise, aby im táto prvá zahraničná cesta vyšla a priniesla veľa skúseností a zážitkov.“

M: „Ja osobne som už cítila, že chcem vyskúšať niečo nové a som veľmi rada za skúsenosti z Fínska. Samozrejme sme so Zuzanou boli stále v kontakte a každý zápas preberali.“

Šampionát v Bratislave bol pre vás špecifický. Zúčastnili ste sa ho síce obe, no Zuzka bola skôr morálnou podporou tímu, pretože bola zranená. Ako si na to obdobie spomína Miška, ktorá hrala a Ty Zuzka, ktorá si nemohla zasiahnuť?

Z: „Vo mne sa bili dva pocity. Na jednej strane som bola strašne rada za príležitosť byť s tímom po celý čas a prežívať všetko s ním. A na tej druhej som bola sklamaná, pretože som nemohla pomôcť tímu k čo najlepšiemu výsledku priamo na ihrisku a koniec koncov to bola jedinečná možnosť zažiť šampionát doma.“

M: „Ja som bola veľmi rada za to, že tam s nami Zuzana mohla byť. Do toho cyklu s nami vstúpila a bola súčasťou tímu a myslím, že bola vždy také lepidlo, vedela to dobre s dievčatami, vždy vypeckovala hudbu v šatni a spravila dobrú zábavu.“

Vo Vítkoviciach ste už ako doma. Aké boli vaše začiatky v porovnaní so súčasnosťou?

Z: „Rady spomíname práve na tie prvé spoločné roky vo Vítkoviciach. Ten tím bol v tom čase úplne iný a aj naše pozície v tíme boli iné. Okrem iného sme sa vtedy stretli viaceré Slovenky v jednom družstve, to bol výborný rok! Za posledné roky sa tím zmenil a aj nároky či očakávania zo strany trénerov boli vyššie.“

M: „Ja sa musím, priznať, že po prvých tréningoch vo Vítkoviciach som povedala, že idem domov, čo tu ja robím (smiech). Všetko bolo nové a iné. Časom som si zvykla, veľmi mi pomohla Deny, ktorá už vo Vítkoviciach hrala a taktiež Klepi, keďže sme ten rok prestúpili spolu. A to prvé Superfinále a titul bol nádherný, veľmi sme ho chceli a zaslúžili si ho. Samozrejme za ten čas sa vo Vítkoviciach vymenilo veľa hráčok, ten tím samotný trošku omladol, priviedol ďalšie národnosti (smiech). V súčasnosti je to cieľavedomé, dravé a drzé družstvo, ktoré chce ďalšie víťazstvá a tituly.“

Ako si spomínate na svoj klub, v ktorom ste vyrastali, sledujete ako si Pruské počína?

Z: „Spomíname veľmi rady, predsa len sme tam zažili parádne roky s ľuďmi, s ktorými sme začínali spoločne. Za posledné roky sa tím v Pruskom výrazne obmenil, ale ich výsledky stále sledujeme.“

M: „Na začiatky človek nikdy nezabúda. Som rada, že sa v Pruskom tá kvalita stále drží a dokážu sa udržiavať na popredných miestach v lige.“

Je niečo, čo jednej na tej druhej prekáža a naopak, čo si na tej druhej najviac váži?

Z: „To je ťažká otázka. Najviac si vážim aká je ochotná a že je tu vždy, keď niečo potrebujem. Aj keď je to len ranná káva (smiech). A tie prekážky... Myslím si, že každá máme svoje muchy a jednoducho jedna druhú berieme takú akou je. A vieme, že sa to len tak nezmení.“

M: „Ako píše Zuzana, máme svoje muchy, ale tie pozitívne veci a vlastnosti nakoniec vždy predčia tie zlé. Ja si na nej vážim, že mi dokáže vždy pomôcť, zlú chvíľu vie otočiť v srandu a uvariť mi kedykoľvek dobrý obed (smiech).“