ŠAMPIONÁTY OČAMI ÚČASTNÍKOV: Hoci si nie vlastnou vinou vôbec nezahral, zaujímavé spomienky mu zostali...

V nasledujúcich týždňoch si predstavíme novú pravidelnú rubriku, ktorá sa venuje spomienkam a zážitkom vybraných hráčov a hráčok na svetové šampionáty všetkých vekových kategórii a teda mužov, žien, juniorov a junioriek. Úplne prvou skúsenosťou slovenskej reprezentácie bola účasť na majstrovstvách sveta juniorov B-kategórie, ktoré sa uskutočnili v roku 2003 v Prahe. Svoje spomienky „rozbalil“ bývalý slovenský reprezentant, hráč bratislavských družstiev FBC Dragons Ružinov, VŠK FTVŠ UK Hurikán a CAPITOL Floorball Team, Vladimír Bereš.

Šok, na ktorý sa nikdy nezabúda!

Učíme sa celý život a to platí vo všetkých oblastiach života. Aj tak by sa dalo nazvať historicky prvé účinkovanie slovenskej reprezentácie juniorov na svetovom šampionáte B-kategórie, ktorý sa v roku 2003 konal v Prahe. Po komunikačnej totiž chybe nastala priamo v dejisku problémová situácia, ktorá sa už nedala vyriešiť. „Žiaľ, nestrelil som na MS ani jeden gól a v tomto prípade nešlo o zle načasovanú formu, alebo zabudnuté tenisky doma. Po príchode do Prahy a aj na nasledujúci deň, všetko vyzeralo v poriadku. Mali sme prvý tréning, kde sme sa trochu viac spoznali, keďže mužstvo sa skladalo z chalanov z košického ATU, Žiliny a z bratislavských klubov. Dostali sme 5XL teplákové súpravy po hokejbalistoch, ktorých väčšina tvorila repre mužov. Po tréningu som bol určený na pozíciu kapitána a všetci sme sa tešili na prvý zápas proti Japonsku. Problém nastal, keď sa vrátilo vedenie našej výpravy z technického mítingu tímov a oznámilo nám, že spravili chybu a na šampionát zobrali troch hráčov, ktorí už presiahli vekový limit na tento turnaj. Išlo o Denisa Granca, Maťa Kendera a teda aj mňa... Problémy neskončili ani v deň prvého zápasu, keď priamo zo súpisky počas rozcvičky, nám rozhodcovia vyškrtli pre rovnaký problém ďalších dvoch hráčov, ktorí už oblečení v repre dresoch rozšírili naše rady na tribúne. Ako sa toto mohlo stať si naozaj už nepamätám a je to zrejme otázka na iných,“ začal svoje rozprávanie Vladimír Bereš a dodal: „Táto udalosť bola pre mňa šokom a obrovským sklamaním. No naplno som si to uvedomil, až keď sme na tribúne videli chalanov nastúpených pri hymne. Zo začiatku som ani nemal chuť v Prahe zostať, ale neskôr pocit sklamania prešiel a chalanov sme sa snažili povzbudiť. Vedenie zväzu sa nám samozrejme ospravedlnilo a ako kompenzáciu sme dostali hneď pozvánku na medzinárodný turnaj do Budapešti za seniorské reprezentačné mužstvo.“

Šofér ako „Bludný Holanďan...“

Svoj údel prijal chlapsky a snažil sa pomôcť svojim kamarátom na ihrisku. „Po tomto nezdare sme žiadne úlohy, ako napríklad umývanie fliaš nedostali. Chodili sme pozerať zápasy chalanov a videli sme aj kúsok zápasu A-kategórie medzi Českom a Švédskom. Ale aj tento kúsok nám spôsobil kultúrny šok. Myslím, že aj náhradný švédsky brankár strieľal počas prestávky lepšie, ako my všetci dokopy. Treba povedať, že v tej dobe sa viac menej svetový florbal dal vidieť iba na živo. Neboli prenosy z českej ligy, ani live stream švédskej ligy, ani video s florbalom na youtube. Všetok dostupný materiál bola rok stará ročenka českého zväzu, katalóg florbalových hokejok a komu by to nestačilo, mohol si ešte prečítať pravidlá,“ vysvetľuje dnes už 36-ročný hráč prvoligového družstva CAPITOL Floorball Team.
Vzhľadom na vzdialenosť a finančné možnosti zväzu sa do hlavného mesta Čiech prepravili chlapci autobusom a ubytovaní boli v klasicky jednoduchších podmienkach. Zážitkov však majú dostatok aj z cesty. „Na cestu si nijak zvlášť nespomínam, asi sa každý pozeral okolo seba, pretože sme sa ako mužstvo videli prvý krát až v autobuse. Ubytovanie bolo fajn, taký klasický český penzión v prírode, ďalej od Prahy s „knedlom vepřom zelom“ na večeru po zápase. Jedinou nevýhodou bola vzdialenosť ubytovania od dejiska šampionátu, čo pri orientačných schopnostiach nášho šoféra autobusu, spôsobovalo vedeniu výpravy každý deň nejednu vrásku na čele... Okrem svetového florbalu sme sa zoznámili z poza okna autobusu aj s mestom Praha, kde by ten pán šofér bez pomoci posádky snáď blúdil doteraz,“ vraví s poriadnym úškrnom na tvári „Berky“ ako ho prezývajú tí, čo ho osobne poznajú.

Možno sme mali aj naviac

Po športovej stránke Slovensko obsadilo z ôsmich krajín konečné piate miesto v tejto nižšej kategórii. „Pri troche šťastia sme možno mali na viac, ale chýbali nám skúsenosti. Mali sme výborné rozohrané hneď úvodné zápasy s Japonskom, kde sme vyhrávali 5:2 no nakoniec sme zachraňovali remízu 6:6. Rovnako s favorizovaným Estónskom sme viedli 3:0 no nakoniec sme prehrali 4:5. Smerom dopredu mužstvo ťahali najmä Matúš Stanek a Fero Krajčovič, vzadu hrali najlepšie Rišo Granec a Juro Dudovič. Na postup do áčka to určite nebolo, ale v zápase o piate miesto sme porazili Maďarsko a to vždy poteší!“
Vtedajší tréner Marián Granec taktiež získaval cenné skúsenosti. Ako ho vnímal Bereš? „Myslím, že na situáciu do ktorej sa tím dostal po príchode to s hráčmi zvládol dobre. Tréner Granec vedel navodiť takú rodinnú, súdržnú atmosféru a chalani na ihrisku naozaj bojovali a ťahali za jeden koniec povrazu. To bolo vidno aj z tribúny. Samozrejme bola to prvá veľká akcia a zároveň aj veľká škola pre nás všetkých. Hneď po prvom zápase došiel za vedením tímu delegát IFF a hovoril, že hra bola pekná, ale narátal aspoň šesť technických priestupkov, za ktoré sme mali dostať trest. Išlo o priestupky typu, že hráči nestriedali vo vymedzenom priestore a podobne. Rozhodcovia sa nad nami asi zľutovali...“

Hráči v pozícii „fackovacích panákov“...

Šampionátu sa zúčastnili aj poslední Gruzínci, ktorí však mali menej hráčov, no na lavičke prísneho trénera, ktorý veľmi impulzívne reagoval po každom jednom striedaní. Hráči normálne nechceli striedať a prísť na lavičku. „Také správanie sa od trénera som našťastie už nikdy nezažil a odvety ani nevidel. Myslím, že tam na striedačke padali asi v rámci „motivácie“ do ďalšieho striedania aj facky. To rozhodne do športu a výchovy detí a mládeže nepatrí,“ zamýšľa sa.
Na záver rozprávania pridal Vlado ešte jednu zaujímavú príhodu: „Veľa si toho už nepamätám, ale spomínam si, že jeden nemenovaný spoluhráč, ktorý mal to šťastie a mohol hrať, sa počas turnaja zahľadel do dievčiny, čo podávala loptičky. Na posledný zápas, keď nemal nastúpiť v základnej zostave sa namiesto toho, aby čakal na svoju šancu, vypýtal rovno na tribúnu, aby s ňou mohol stráviť čas. To bol už len taký bonbónik na záver. A zážitkom je aj to, že po mnohých rokoch v lige a reprezentácii opisujem udalosť, kde som ani nenastúpil. Ale aj taký je však fotbal...“